Krajina Stratených

4. Kapitola

"Takže. Začnime!" zvolal svalnáč. "Začneme ohňom!"

"N-n-nie! P-p-pôjď-deme p-p-pekne p-p-post-tup-pne! P-p-pek-kne p-po poriad-dku!" ozval sa koktajúci dlháň v hábite. Žene každé koktavé slovo vystrelilo kútik do úsmevu. Mala na ňom asi dobru zábavu. Trpazlík v obleku len mlčal.

"A nie je to jedno? Aj tak podstúpi všetké testy!" medzi svalnáčom a dlháňom bolo badateľné napätie.

"Ehm, nechcem rušiť, ale moju moc asi neuvidíte." zvláštne na mňa pozreli. Nechápali. "Tak ten bradatý, starý, chrámajúci muž mi povedal, že ta Miazga či čo to je, účinkuje dva dni."

"Oh, jasné. Myslíš riaditeľa Wofganga. Nejako nám to pozabudol povedať." ozvala sa žena, mala príjemný veselý hlas. Ale nejako mi to nesedelo k nej.

"No jasné! Samozrejme že ten starý páprda nám to nepovedal! Len zbytočne márni náš a hlavne môj čas!" ozval sa trpazlík v obleku. Rozhadzoval rukami, dupal nohami a nasadil extra zlostný výraz.

"Ah ten starý hlupák! Azda už je aj sklerotik?!" naštval sa aj svalnáč. On a trpazlík ho nejako nemajú v láske. Aspoň mám ten pocit.

"N-n-not-ták! U-u-ukľu-udním-me sa! T-t-ter-raz, ur-rob-bím-e p-p-psych-cho t-test-ty. V-využ-žijem-me č-čas." vykoktal sa dlháň. "P-p-pros-sím, p-p-poď z-za m-mnou." oslovil ma.

"Dokedy jej vysvetlíš čo má robiť, tak ju ukokceš k smrti! Hahaha..." smial sa svalnáč. "Vezmem to za teba." veľmi ochotný. Tu niečo nesedí.

"Steve! Je to jeho práca! Ty si rob láskavo svoju!" zahriakla ho žena. Prebodávala ho pohľadom. Zrazu sa trpazlík otočil a šiel preč.

"Robte čo chcete! Nemám na vás čas!" rýchlo hundral popod obrovský vráskavý nos. Žena potiahla svalnáča a šli tiež za trpaslíkom. Dlháň sa vybral opačným smerom. Keď som si to uvedomila, rozbehla som sa za ním.

***

Vošli sme do nejakej polochodby, skôr to bolo schodisko medzi dvoma stĺpmi. Vyšli sme na polokrytú chodbu. Chodba nemala okná, len také oblúky vytesané do mramora. Keď sme došli na koniec chodby, boli tam obrovské drevené dvere. Dlháň ich odomkol a vošli sme dnu. Bola tam tma. Keď rozsvietil, miestnosť bola rozdelená na dve časti. Tam kde sme stáli my, bola miestnosť s množstvom gombíkov, monitorov, tlačiarní, a kadejakými inými vecičkami. Skoro celá predná stena bola z hrubého skla a bolo z nej vidno do pozorovacej miestnosti.

"Pôjdeš tam a ja ti pustím nejaké tie simulácie nejakých situácií. Senzory a kamery po stenách využijem k tomu, aby zaznamenali to, čo potrebujem na vyhotovenie psychotestov. Zaznamenajú tvoje reakcie na dané situácie. Aj podľa toho sa určuje tvoj dominantný živel. Rozumieš?" zrazu nekoktal. Ostala som stáť zarazená. Čo to má znamenať?

"V-vy nekoktáte?" bola som mierne neslušná, ale čo už... Mám to v povahe.

"Noemi, tu ide o veľa." chytil ma za obe ramená a pozrel sa mi do očí. "Kokcem len pred svojimi kolegami a študentmi. Tvoj otec Nadžip AlHatal, bol dobrý muž. A môj priateľ. Blíži sa vojna. Tvoj otec to predpovedal. Toto všetko. A všetko záleží od teba. Jedine mne a Rébusovi môžeš dôverovať."

"Vy ste poznali môjho otca? A kto je Rébus?" som viac zmetená než predtým.

"Riaditeľ. Profesor Rébus Wofgang. A áno. Tvojho otca som ešte spoznal keď som tu nepracoval, mala si asi rok. Nikto okrem mňa o tebe nevedel. Všetko sme naplánovali. Preto som sa tu zamestnal. Predtým som bol vo výzkume liečby smrtelných chorôb. Všetko je už na spadnutie. ... Noemi, dôveruj mi." čakal asi moju odpoveď. Na nič iné som sa nezmohla, len na prikývnutie hlavou. Potom pokračoval. "Sfalšujem tvoje psychotesty. Alebo skôr ich zmanipulujem. Pustím ti simulácie ale hlavne tie, ktoré v tebe vyvolajú reakciu boja. Potrebujem aby si sa dostala k Dračím bojovníkom. Potrebujem, aby si sa dostala do priazne generála Steva. Niečo chystá. Potrebujem ťa tam ako tajné očko. Urobíš to pre mňa?"

"Áno, urobím to." neviem prečo som súhlasila, ale niečo mi našepkávalo, že mu mám dôverovať.

"Ďakujem, Noemi." stál tam ten muž. Rébus či ako mu meno. "A Noemi?!" oslovil ma, keď som vchádzala do simulačnej miestnosti. "Pevne stráž v sebe to, čo nemá byť objavené." vrylo sa mi to do pamäti. Sklenené dvere sa za mnou zavreli. Začali spúšťať simulácie. A mne v hlave bežali tie slová: Pevne stráž v sebe to, čo nemá byť objavené.