Krajina Stratených

2. Kapitola

Muž sa postavil oproti mne. Až teraz som si všimla, že krýva a podopiera sa palicou. Do miestnosti vošli chlapy v bielych plášťoch. Zrejme lekári alebo čo. Pomaly ma poodpájali.

"Pane?" jeden sa zastavil pri tej modrej tekutine.

"Odpojte ju. Nie je nebezpečná. Neublíži nám." mávol rukou a pousmial sa. Chlapík v plášti vytiahol hadičku a vytiahol mi kanilu zo žily. Zabolelo to. Potom ma odpútal z remeňov, bola som voľná. Chlapík odyšiel a v miestnosti som zostala len ja a ten muž. Posadila som sa na kraj postele. Nohami som nedotiahla na podlahu. Zoskočila som. Podlaha bola studená. Keď som sa vystrela, roztočilo sa mi v hlave. Zapotácala som sa a oprela sa o... O hruď toho muža. Stál vedľa mňa a podopieral ma. Z neviem akého neznámeho dôvodu mi prišiel sympatický. Nie, nesmiem podľahnuť. Vtom som si uvedomila, moja moc, mala by byť späť. No nebola. Prečo? Vystrela som ruku k posteli, že s ňou pohnem, no ona sa anilen nepohla o centimeter.

"Neboj sa. Moc sa ti vráti, po dni, dvoch... Miazga sa ti musí úplne vyplaviť z tela." prestal ma podopierať. "Už máš späť stabilitu? Je normálne, že ti je trocha nevoľno. To prejde." šiel preč. "Ideš? Alebo chceš ostať tu?"

"Nie, počkajte!" spamätala som sa a rozbehla sa za ním. Vybehla som na tmavú, úzku a dlhú chodbu, ktorá viedla doprava a aj doľava. Mojim očiam chvíľu trvalo, kým sa prispôsobili. Napravo som uvidela siluetu muža s palicou ako bočí do ľava. Rozbehla som sa a dobehla ho. "Čo je tá Miazga?"

"Miazga?" trocha sa na mňa pootočil. "Je to krv z jedného takpovediac zmutovaného tvora. Nielen ľudia prešli evolúciou, ale aj nejaké zvery a rastliny, ktoré boli vystavené veľkému množstvu žiarenia."

"Z akého tvora? Čo je to zač?" chcem vedieť čo mám v sebe. Ničilo ma to. Nemať schopnosti, to je to najhoršie.

"Takpovediac zmutovaný medveď. Garcha. Tak sa volá ten tvor." nehovoril mi nič viac. Len to, na čo som sa presne spýtala, akokeby sa bál, že povie to, čo nemá.

"Ako získavate tú krv? Zabíjate ich?" z tmavej chodby sme vyšli na... Nadvorie? "Kde to som?"

"Nachádzaš sa v kláštore. Tu je útočisko živlov. Toto, je škola stará stovky rokov. Je to obrovský komplex. A toto je juhovýchodne nádvorie. Celkovo ich tu je štrnásť. Neboj, naučíš sa tu orientovať. Celá škola je z mramoru. Trvalo tristo rokov to postaviť." znova sme vošli do nejakej chodby medzi dvoma sochami. Jedna stvárňovala anjela s mečom a druhá anjela s harfou. Sochy sa na seba dívali bez pohnutia. Ale keď sme kolo nich prešli, obe sa uklonili ako prejav úcty. "Všetko je robené čarami. Neznepokojuj sa, ak k tebe sochy budú hovoriť. Sú v nich duše. Duše tých, ktorý sú v nich uveznení." Šli sme cez ďalšiu chodbu, potom po točitých schodoch, nejaký salón, knižnica, schody, chodba, schody, laborka, chodba, nádvorie, chodba, nádvorie, chodba a kancelária.

***

Kancelária bola stredne veľká. Po bokoch mramorových stien boli obrie mramorové stĺpy. Dalo by sa povedať, že mala až dve poschodia ktore neboli delené, bola tam akokeby terasa. Na 'terase' bola kvázi knižnica. Pod 'terasou' bol starý kamenný stôl. Všade po obvode boli police buď s knihami, alebo s rôznými vecami ako napríklad fľašky so zvieratami alebo časťami z nich zaliate v konzervačnej látke, kadejaké glóbusy, vypchaté zvery, rastliny, meče, skúmavky s nejasným obsahom a kadejaké rôzne divné veci.

"Tak, Noemi, sadni si prosím." oslovol ma menom, aj napriek tomu, že sme sa nepredstavovali. Cítila som sa hlúpo. Ja netuším kto ten muž je a ani ako sa volá.