Krajina Stratených

3. Kapitola

"Prečo si myslíte že sa volám Noemi?" a takto sa začína nenápadné vyzvedanie.

"A nevoláš sa tak? Pokiaľ si tá, čo sa domnievame že si, tak sa voláš Noemi. A pokiaľ si Noemi, tak máš 18 rokov a nič nevieš o svojej minulosti. Ovládaš všetky štyri živly. Žiješ v lese bez rodiny. Si vlk samotár. ... " po chvíli sa odmlčal. "Tak si tá Noemi?"

"Som. Tak a teraz mi povedzte, čo o mne viete. Všetko. Nech môžem ísť vlastnou cestou." ten starý muž ma len zdržiava. O čo mu ide? Ja chcem už odtiaľto vypadnúť.

"Ohohooo, nie tak rýchlo. Mám pre teba návrh." tak a je to tu. Predsalen nkečo odomňa chcú. "Toto je škola. Základ života. Normálneho života. Čo keby, si tu ostala? Môžem ti povedať všetko čo viem, no aj tak to nebude stačiť. Tu je celá tvoja minulosť. Minulosť, ktorú musíš objaviť." niečo bolo na tom pravdy. Cítila som ako ma to tu ťahá.

"Neviem prečo by som tu mala ostávať. Povedzte mi, čo viete. To bude stačiť." no aj napriek tomu, nechcem tu ostať. V lese som slobodná. A k tomu, tu sú samí Tetraarchovia. Ja ním nie som. Musela by som si dávať pozor.

"Asi preto, lebo tvoja minulosť je skladačka, ktorá je tu schovaná? Ja neviem všetko. A ty sama dobre cítiš, že ťa tu niečo púta. Tak sa nad tým skús zamyslieť. Chceš vedieť všetko, alebo len kúsok skladačky?" zašepol mi do ucha. Hlavu som sklonila. Mal pravdu.

"A čo ak ostanem? Čo bude?" už som pevne rozhodnutá. Ostávam, ale len aby som zistila kto som.

"Podstúpiš skúšky a testy a potom nastúpiš ako študent. Kolo toho môžeš zisťovať všetko okolo svojej minulosti. Tak čo na to povieš? Niečo sa aj naučíš." akoby už všetko mal naplánované. "Tak prijímaš moju ponuku?"

"Fajn." jedina odpoveď ktorú som mu dala. Bála som sa, do čoho som sa to pustila.

***

"Toto je centrálne nádvorie." dovoedol ma naň. Bolo obrovské. Obrovská plocha trávy a dláždených chodníkov, fontán, stromov, kvetov, lavičiek a jazierok. Niečo ako park uprostred obrovského mramorového komplexu. "Táto škola má zaužívané nejaké tie takpovediac zvyky. Jedným z nich je, že študenti sa delia podľa prisluchajúcich dominantných živlov."

"To čo znamená?" ten muž ma začínal fascinovať. Bol tajomný. Niečo mi však na ňom nesedelo.

"To znamená, že väčšina študentov ovláda dva živly. Väčšinou sú v pároch. Voda s ohňom a vzduch so zemou. Ale jeden z nich je dominantnejši. Viac sa prejavuje a viac ho využívajú. Podľa toho, ktorý je dominantnejší, tak sa rozdeľujú do takých kvázi sekcií. Sekcia ohňa sa nazýva Dračí bojovníci. Väčšina z nich skončí v armáde. Tuna sa hlavne venujú obrane, boju, bojovemu umeniu a bojovým kúzlam. Sekcia vody sa nazýva Morskí strážci. Väčšina sa zamestná v laboratóriach a vo výskumoch. Su extrémne inteligentný. Tuna rozvýjame ich talent. Sekcia vzduchu Vírivé piesky zväčša končí ako manažéri, obchodníci, politikovia, prezidentovia, lídri. Su skoro vždy vo vedení. A ostala nám sekcia zeme. Poslovia mieru. Oni robia všetko ostatné." zaujímavé. Ako živel ovplivní to, čím sa staneš.

Čakáme tu na niekoho?" už dosť dlho tu stojíme. Prestáva ma to baviť.

"Áno, na správcov. Tí ťa začlenia do nejakej sekcie. Potom ťa odvedú do klubovňe daného živlu kam budeš patriť." pousmial sa a zamával. "Á, už idú."

"Klubovňa?" zazrela som ich. Traja chlapi a jedna žena. Vyzerali smiešne.

"Áno, každá sekcia ma vlastnú tajnú klubovňu. Len študenti z danej sekcie vedia kde je a daný správca." jemne uklonil hlavu ked dorazili k nám. S každým z nich si podal ruku. Nevyzerali len z dialky smiešne ale aj z blízka. Žena riadne vysoká v teplakovej súprave stála medzi extra nízkym mužom v obleku a stredne vysokým svalnatým mužom v rifliach, sivom triku a koženke. Vedľa svalnáča stál vyziabnutý vysokánsky týpek v čiernom hábite. Divná parta to. Začal mi ich predstavovať smerom od krpca v obleku až po dlháňa v hábite. "Pán profesor Mattew Konaghey. Sekcia Vírivé piesky. Slečna Dezidora McDóorová. Sekcia Poslovia mieru. Generál Steve McKenley. Sekcia Dračí bojovníci. A nakoniec, profesor Donald Laufly. Sekcia Morský strážci. Teraz ťa s nimi nechám. Spravia testy a uvidíme kam zapadneš." položil mi ruku na plece a pozrel mi do očí. Tie mrazivé sivomodré oči ma z nejakého dôvodu upokojili. Potom odyšiel.