Krajina Stratených

7. Kapitola

Spala som. No zrazu sa mi niekto dostal do hlavy. Ale ako?

"Bravo! Zvládla si to! V podstate už patríš k Dračím bojovníkom. Len si sa skoro prezradila... Dávaj si pozor! Lebo prezradíš aj nás ostatných! A potom, to nebude sranda... Všetkých nás zabijú a s tebou na čele!" a bol preč. Čo to malo znamenať? Otvorila som oči. Stál tam nejaký chalan v rifliach a bunde, cez hlavu mal kapucňu hlboko do očí.

"To je ona?" spýtal sa a obzeral si ma. Jeden kútik mu potiahlo do úsmevu, keď uvidel môj pohľad plný zmätku. Jeho hlas mi bol však povedomí. No nevedela som ho priradiť.

"Áno." odpovedal ktosi. No ja som znova zavrela oči a znova zaspávala. No započula som ešte kúsok rozhovoru:

- Vieš čo máš robiť?

- Samozrejme.

- Nikomu nehovor, že si tu bol a ani o nej.

- A komu by som to asi hovoril?

- To ja neviem.

- Tiež je ako my ostatný a patrí k n...

Ďalej som nepočula, lebo som zaspala.

***

"Noemi? Noemi, zobuď sa!" ktosi so mnou zatriasol. Otvorila som oči. To hnusné žlté svetlo ma oslepilo. Chvíľu mojím očiam trvalo si naň zvyknúť. Nakoniec som ich vpohode otvorila a svetlo mi už nerobilo problém. Stál tam dlháň. Usmieval sa. "Noemi, počuješ ma?" prikývla som. "Bola si mimo tri dni. Tá simulácia ťa veľmi vyčerpala, ale už by si mala byť v poriadku. Preto, dnes ak sa na to budeš cítiť, ti spravíme tie druhé testy." trocha sa vzdialil. "Tuna som ti nechal tvoje veci..." ukázal na stoličku vedľa postele kde som ležala. Potom pokračoval. "... Nachystaj sa a asi tak o necelú hodinku po teba prídem." a odyšiel. Ešte som zatvorila oči a snažila sa zaspať. To sa mi podarilo. Dúfala som, že to je len sen a keď otvorím oči, znova budem v chate v lese a žiť si svoj starý život.

Zobudilo ma hlasné buchnutie dverami. A v tej chvíli to na mňa doľahlo. Toto nie je sen, ale realita. Cez dvere sa do izby vrútil nejaký týpek v zelenom plášti s kapucňou. Pre kapucňu mu nebolo vidieť do očí a ani celkovo do tváre. Prirútil sa k mojej posteli a spustil. "Noemi, zlato, teraz ma veľmi dobre počúvaj. Nekonaj impulzívne. Dobre? Buď opatrná. Nikomu tu never. Veriť môžeš len Donaldovi Laufly-mu a riaditeľovi Wofgangovi. Dobre? Nikomu o tomto stretnutí nehovor. Dobre? Vždy ťa budem strážiť. Na to nezabudni." na moje prekvapenie, nebol to muž, ale žena.

"Kto ste? Prečo mi to hovoríte?" chytila som ju za ruku, aby nemala šancu utiecť. Chcem vedieť odpovede čo sa to tu deje.

"Noemi, zlatko, na toto tu teraz nemám čas. Musím zmiznúť. Nemám veľa času." žena sa snažila vymaniť spod môjho zovretia.

"Nie! Chcem vedieť, čo sa to tu deje!" skrýkla som.

"Ticho! Noemi, prosím. Všetko sa včas dozvieš. Na teraz ti musí stačiť to, že sa chystá vojna. A že Gardiáni opäť povstanú. Medzi Tetraarchami vznikajú konflikty. A ty, Noemi, ty si kľúčovou osobou v tomto spore." vicítila som naliehavosť v jej hlase. Pustila som ju. Nemá to význam. Dôverujem jej, aj keď netuším prečo.

"Ďakujem Noemi. A nezabudni, vždy ti budem nablízku." Keď dohovorila, zmizla tak rýchlo ako aj sa objavila. Všetko tu začína byť zvláštne a chaotické. Začínam byť zmätená. Keď som si to triedila v hlave, pomaly som sa postavila. Zakymácala som sa. Keď som nabrala stabilitu, došla som k stoličke s mojimi vecami a obliekla sa. Sadla som si na ňu a čakala na profesora Laufly-ho, dlháňa.

"Tak, Noemi, pripravená?" nečakal ani na moju odpoveď. "Poďme! Testy sa začínajú..."