Krajina Stratených

5. Kapitola

Dlháň ma posadil na kreslo a popripájal mi k hlave kadejaké elektródy. Do žily mi vpichol nejakú žltkastú tekutinu. Potom odyšiel. Mňa začala zmáhzť únava. Viečka som mala príliž ťažké. Podvolila som sa tomu. Zavrela som oči.

Simulácia sa spustila. Stála som v bielej miestnosti. Miestnosť sa po chvíli premenila na kus tmavého lesa BlackForest. Hneď som spoznala, že tu niečo nesedí. Celý BlackForest poznám naspamäť. Táto časť v ňom neexistuje. A k tomu, keď som v lese, cítim s ním spojenie. Keď zavriem oči a nadýchnem sa, cítim každý list, každú bunku, každé prepojenie medzi stromami. Každý pohyb, ohnutie lístka pri vetre. Každý krok zvierat po zemi a machu. Každý pád halúzky, lístka či dažďa. Je to magické. Ale tu to neprebehlo. Žiadne spojenie. Ale, čo tu mám robiť? Je to tak reálne. Môžem sa dotknúť tých stromov. No sú bez života. Je to tu také, pokojné. V čom má byť tá simulácia skúškou? Nikde nebolo počuť vtáči spev, ručanie zvierat. Bolo tu len ticho. Ticho, ktoré ma desilo. Z desenia ma ztrhol rev. Hneď som to spoznala. Takýto zvuk vydáva najväčšia beštia v lese BlackForest. Blížilo sa to ku mne. Rev neustále silnel. A zrazu, spoza stromu sa vyrútil zmutovaný vlk, tiež aj nazývaný Nočná smrť. Je to najväčší zabijak pod slnkom. Je to zviera s hlavou vlka a telom tigra. Namiesto srsti má ale šupiny. Pevné, hrubé, tvrdé šupiny. Je to akýsi jeho pancier. To z neho robí vraždiacu beštiu bez konkurencie. Hlboko zasadené nažlto svietiace oči, ostré tesáky a pazúre vydesia nielen človeka ale aj všetky ostatné zvery. A teraz tá beštia ide po mne. Vycerila zuby, vytrčila pazúre a uprela pohľad na mňa. No mňe namiesto strachu a obrannej reakcie bužalo v hlave:

Pevne v sebe stráž to, čo nema byť objavené. Uvažovala som len nad tým. Vedia že nie som Tetraarcha? A možno myslel to, aby som sa prejavila ako Dračí bojovník, aby nedominovali ostatné živly. Áno, určite myslel to, však odkiaľ by vedel že nie som Tetraarcha? Tak, a teraz musím bojovať!

Zo zamyslenia ma vytrhli zaryté pazúre v mojom boku a ramene. Tá potvora ma strhla na zem. Už už sa chystal zahryznúť sa mi do krku, keď konečne sa ozval reflex sebaobrany. Počas môjho pobytu v lese som sa naučila, že tieto beštie sa boja ohňa. Zviera okamžite odskočilo. Bolo trocha omámené žiarou, ktorú oheň vydával. Zhoršilo mu to videnie, keďže tieto beštie lovia v noci a cez deň spia, majú nočné videnie. Nabrala som pre seba čas na zotavenie. Pozviechala som sa zo zeme a vtedy som si to všimla. Triko som mala zaliate krvou. Moje rýchlo bijúce srdce mi pumpovalo krv cez hlboké škrabance von z tela. Mierne ma to vyviedlo z rovnováhy. Ak s tým tvorom budem bojovať, tak vykrvácam. Ak sa vzdám, zabije ma. V oboch variantách je na konci moja smrť. A proti nemu nemám ani v boji šancu. Chrbtom som sa oprela o strom. Vtedy to prišlo. Ako nápad z jasného neba. Toto nie je realita. A keďže to nie je skutočné, ja nezomriem a moje šance proti nemu sa zvyšujú. Tak a teraz, boj sa začal!