Krajina Stratených

10. Kapitola

Mimoriadne skúšky prebiehali takto:

Postavili ma pred 4 kamene - modrý zafír, zelený smaragd, červený rubín a biely diamant. Za kameňmi boli postavené priehľadné nádoby s vodou.

"Tak, pôvodné skúšky by prebiehali tak, že by si..." povedal radný Salvatore.

"Dosť! Nezaujíma ma to... Čo mám spraviť?" prebodávala som ho pohľadom.

"Hoď kameň do vody... Keď sa sfarbí, daný živel je najdominantnejší. Ak sa potopí, nepodstatný, ak bude plávať dosť mocný a ak bude sa vznášať v strede nič moc... Jednoduché..." povedal jeden člen z rady.

Zmocnil sa ma strach. Vzala som kamene a hodila do vody. Všetke sa potopili. Nechápala som. A zase sa ozval hlas. "Dá sa to zmanipulovať. Vieš čo máš robiť. Sú to len kamene. Rozkáž im čo sa s nimi má stať. Chvíľu trvá kým sa to ustáli, máš čas." Všetci pozorne sledovali čo sa bude diať. Nechápem prečo som poslúchala ten hlas ale robila som čo mi radil. Boli to len kamene. Vedia že využívam všetke živly. Z červeného sa pustila farba, ostatné vyplávali na hladinu. "Hej! Nepreháňaj to! Dva nechaj vznášať!" Prečo by som im nemohla ukázať aká som silná, vedia to. Spomenula som si na to, ako mi hovorili, že živly sa držia vo dvojiciach. Modrý som nechala na hladine a ostarné som nechala vznášať.

Pár minút keď sa nič nedialo, zasiahol radný Salvatore. "Dosť! Hotovo! Ustálené! Potvrdené, čo sa čakalo... Budeme sa vídať častejšie, dračí bojovník." podal mi ruku. Neprijala som ju. "Ako myslíš." otočil sa na päte a odyšiel aj spolu so svojou bandou pätolýzačov.

Ktosi ma chytil za rameno. "Za mnou, vojak!" bol to ten vymakaný generál. Nebol mi ani trocha sympatický, priam som ho neznášala, tak ako sa mu mam votrieť do priazne? Viedol ma niekam preč.

***

"Tu budeš bývať, spať, učiť sa a podobne... Máš dve spolubývajúce. Zoznámite sa neskôr. Kirsten a Lara. Rozvrh ti pošlem po nich. Zajtra začínaš školu." absolútne odmeraný a nezaujatý sa pohol smerom k dverám. "Za mnou!..." a šiel preč. "Základ orientácie je z centrálneho nádvoria. Odtiaľ sa dostaneš všade. Zo svojej izby je to rovno po chodbe k schodom, tri poschodia nadol, chodbou doprava, na nádvorie víl, krížom cez nádvorie priamo do podchodu a tam cez nádvorie pamiatky L. Witolu, prvé dvere vpravo, schodami dva poschodia hore, rovno cez chodbu, šieste dvere na ľavej strane, cez klenbovú chodbu a dole schodmi. A si tam." Zvyšok cesty mlčal. Šli sme presne podľa jeho inštrukcií. Keď sme došli na centrálne nádvorie, zastavil. "Toto nádvorie je najväčšie ako si si mohla všimnúť. Ostatné majú od 5x5 metra najviac po 15x20. Toto je skôr veľký park, centrum spoločenského života, čiže sa tu organizujú študentské koncerty, stretnutia, krúžky, oslavy a rôzne iné udalosti. Okrem tried, laboratórií a tréningových miestností a knižnice, tak len tu sa stretávaš s inými sekciami. Akýkoľvek iný kontak mimo vyhradených miest je zakázaný. Samozrejme ak získaš priepustku, tak je jedno čo robíš za stenami tejto školy a s kým sa stretávaš, pokiaľ to neporušuje zákon." pochodoval predomnou tam a späť a mával rukov akoby to tým urýchlil. "Fajn, keď všetkému rozumieš, môžme ísť do klubovne. Tam nás čakajú všetci ostatný." prudko sa mi otočil chrbtom a vyrazil ráznym, prudkým krokom vpred.