Krajina Stratených

6. Kapitola

Zviera sa pomaly znova začínalo orientovať. Ja som rýchlo rozmýšľala, čo urobím. Nemám sa čím brániť. Zviera sa pripravilo na útok. Zameralo ma pohľadom, prikrčilo sa a bolo pripravené skočiť. A ja stále som nemala plán. Zviera skočilo. Jeho tesáky som už mala pred očami, keď v poslednej chvíli som obmotala jeho zadnú nohu lijánou zo stromu a strhla ho späť. Zviera som odhodila bokom priamo do kmeňa stromu. Ak nemám zbrane, musím používať živly. Mágiou zemného živlu som si od stromu zobrala pevnú dlhú palicu. Nech sa mám čím brániť. Zviera s mohutným revom sa rozbehlo oproti mne. Znova skočilo, vycerilo zuby, roztiahlo prsty na labách a vysunulo pazúry. A vtedy prišiel ďalší nápad. Jeho obrovské pazúry sú extrémne ostré a na vnútornej spodnej strane majú jemné vrúbky, ktoré umožňujú oddelenie mäsa od kosti. Sú ako nôž. Ak by sa mi podarilo čo len jeden pazúr zlomiť, mohla by som ho zabiť. Len ako mu ho odlomím? Su pevné. Keď zviera bolo tesne predomnou, zohla som sa a palicou ho tresla do slabín. Zviera bolestne zarevalo. Zviera sa viac rozzúrilo a nastali ozajstné boje. Ono využívalo všetke zmysli a ja všetké živly. V neviem akom okamihu som mala zviera úplne spútané. Ono sebou škubalo a snažilo sa vyslobodiť. Aj sa mu to podarilo, ale zlomilo si pazúr. Bod pre mňa. Schmatla som pazúr a skočila na zviera. Dopadla som mu na chrbát. Zviera sa splašilo. Začalo skákať, nadhadzovať sebou. Z posledných síl som sa držala. A vtedy prišla moja chvíľa. Pazúr som mu vrazila do hrdla a potiahla. Zviera sa v momente zvalilo na zem. Pocítila som náraz a nastala tma. Vo vzduchu bolo cítiť plesne, vlhko. Zaváňalo to tu stuchlinou. Kľačala som na zemi. Zem bola slizká a studená. Nevidela som si ani na koniec nosa, ale vedela som, že tu nie som sama. Počula som to. Počula som kroky, kroky cez chodbu, ktoré sa približovali. Boli pomalé a ťarbavé. Skúsila som sa postaviť, keď mi pod nohou niečo zarinčalo. Niečo kovové. Zobrala som to do rúk a ohmatala. Bol to ostrý meč. Ale k čemu mi bude? V jednej ruke som ho držala a v druhej som si vyrobila svetielko z ohňa. Celá miestnosť sa zaliala jemným tlmeným svetlom. Teda nebola to miestnosť, skôr niečo ako bývalé kanalizácie a toto bol spoj tých chodieb kanálov. A z jednej chodby sa ozývali tie kroky, ale už aj jemné desivé výkriky a ručanie. Škúlila som do nej, keďže tam svetlo nešlo ďaleko. Zrazu sa odtiaľ vyrútili postavy. Zombie! Z polorozpadnutých sánok im vyseli zelené sliny. V okamihu som sa otočila a rozbehla sa k inej chodbe, no odtiaľ sa vyrútili ďalší. Z každej jednej chodby sa vyrútili. Nebola odtiaľ cesta úniku. Meč! Áno, možno cesta úniku existuje. Len si ju treba prebojovať. Rozbehla som sa k jednej várke zombie-kov. Sekala som hlava nehlava. Oni sa snažili brániť. Zrazu som sa ocitla pred jednou chodbou. Zombie z nej stále šli a nebolo ich konca. Poriadne som sa rozmachla a šla seknúť. No pošmykla som sa na slize a neudržala som sa na hrane chodníka a spadla do tej kalnej kanálovej vody. Keď som sa vynorila, už som nebola v stoke, ale v mori. Asi necelý kilometer bol ostrov. Rýchlo som začala plávať k nemu. Už som nebola ďaleko, a vtedy ma začali opúšťať sily. No nevzdávala som sa a pokračovala. Zrazu na mňa začali útočiť žraloky. Kopala som do nich a snažila sa ich odplašiť. Neviem ako, no podarilo sa mi to. Keď som vyšla na ostrov, padla som na kolená vyčerpaná z únavy z plávania. No moje kolená nedopadli na mäkký piesok, ale na tvrdú podlahu. Niekto ma chytil za vlasy odzadu a k hrdlu mi priložil dýku. Hovoril nejakým jazykom, ktorému som nerozumela. Pred sebou som rozpoznala týpka s kamerou. Chceli ma popraviť. No ja som sa vzoprela k odporu. Začala sa bitka, keď ma jeden z nich udrel do hlavy. Padla som na zem v bezvedomí. Prebrala som sa v kresle v bielej miestnosti. Na hlave som mala pripojené elektródy. Nevedela som, či je to ešte stále simulácia, alebo už realita. Bola som omámená a bezvládne som tam ležala a videnie som mala rozmazané.. Do miestnosti vbehol dlháň. Moja ruka reflexívne sa zaťala v päsť a vystrelila obranným manévrom. No bez akejkoľvek sily. Dlháň moju ruku chytil a pošepkal mi do ucha: "Zvládla si to, zvládla." Potom ma pojltil spánok.