Dcéra zradkyne

Drž hubu a krok!

Na druhý deň ráno nás Amar prevedie okolo tréningovej miestnosti k ťažkám koovým dverám. Prikáže nám aby sme počkali a zmizne za dverami. Dnes sa nejdem navzájom zabíjať? Ale aspoň mám ešte čas sa poriadne pripraviť na zápas proti Ericovi. Ako prvého si zavolá Štyriho. O pár minút však vyjde Amar bez neho a ako ďalšiu zavolá mňa. No do riti! Keď vyjdem dovnútra, Štyri tam nie je.

„Kde je Štyri?" spýtam sa.

„Na sprosté otázky neodpovedám. Sadaj," prikáže mi Amar a ukáže na kreslo, podobné tomu na teste predpokladov. Poslúchnem ho.

„Simulácia?"

„Povedal som, že na sprosté otázky neodpovedám," zruší ma. „Nehýb sa." Ku krku mi priloží injekciu a stlačí piest. Myknem sa.

„Ach, zasa sedem. Už ma to začína nudiť," vzdychne skepticky a ja sa ponorím do simulácie.

***

Tentokrát je prvá tma. Znovu nič nevidím a hlas ma volá zúfalejšie ako predtým. Toto nie je skutočné... no tentoraz na ten hlas nezakričím prvé čo mi napadne. Predstavím si, že vidím a že keď otvorím oči oslepí ma svetlo slnka. Napokon oči otvorím a namiesto slnka ma oslepí svetlo žiarovky. Funguje to! Ak som si dokázala vymyslieť zbraň, dokážem si vymyslieť aj toto. Ale aj tak neviem ako ma to napadlo. Rozbehnem sa za hlasom. No vzápätí sa simulácia zmení. Znovu som v sklenej nádobe a rýcho stúpajúca voda ma chládí na členky a nohy. spravím presne to isté čo minule. Sklo sa rozsype a ja som voľná. Teraz sa objavím v lese. Zamierim von z lesa podľa smeru vrán. Znovu ma privíta smrad rozkladu mŕtvol a chlapec.

„Bola si to ty!" ozve sa. Nahmatám na svojom boku zbraň a vystrelím. Simulácia sa znovu zmení. Som priviazaná o stoličku a dvaja maskovaní muži držia neznámu osobu zajatí. V tom momente skúsim to čo v strachu z tmy. Predstavím si že som rozviazaná a mám zbraň. Tak sa sústredím až ma rozbolí hlava. Keď už to pomaly vzdávam a muži na mňa kričia, uvedomím si že som rozviazaná a v ruke držím pištoľ. Vystrelím na oboch maskovaných mužov, ktorí spadnú na zem. Scéna sa zmení. Som zatvorená v malej miestnosti. Žiarovka slabo bliká. Rozbúcha sa mi srdce ako o preteky. Pavúky. Cítim ich malé nožičky ako ma šteklia a posúvajú sa vyššie a vyššie po mojom tele. Schúlim sa do klbka a chytím si vlasy. Do očí sa mi tlačia slzy. Dýchaj, hovorím si v duchu. Nie je to skutočné. Snažím sa predstaviť si, že pavúci po mne nelezú. Znovu ma z toho rozbolí hlava. Keď ma už prepadáva zúfalstvo, šteklenie pomaly ustane. Zdvihnem hlavu a otvorím oči. Zo všetkých strán sa na mňa tlačia steny. Na čelo mi vystúpia kropaje potu. Spomeniem si, čo som urobila predtým. Nahmatám klince a zatlačím ich do škáry medzi stenami. Steny sa zastavia a rozletia sa a všetky strany. Postavím sa. Stojím v (teraz už) matkinom byte. A matka na mňa znovu mieri pištoľou. Nie je to skutočné. Znovu si predstavím že mám zbraň. Už mi to predstavovanie ide lepšie. Zdvihnem zbraň a namierim rovno na matku.

„Sorry, matka," poviem a stlačím spúšť.

***

Amar ma schmatne za rameno a zdvihne z kresla.

„Hej," protestujem, lebo to bolí.

„Neskuč! Vyprevadím ťa," povie a postrčí ma ku zadnému vchodu.

„Viem sa vyprevadiť aj sama," odvrknem.

Otvorí dvere a vyjdeme na chodbu. Páchne to tam zatuchlinou. Amar ma stále drží za rameno a vedie ma naprieč tmavou chodbou. Asi v polovici chodby zastaví, ale nepustí ma.

„Ako si to urobila s tou tmou?" vyvalí na mňa otázku. Zaskočí ma. Zmätene zažmurkám.

„Predstavila som si, že nie som slepá!" odpoviem podráždene, lebo mi naozaj vadí keď mi tak silno stíska rameno.

„A tí muži v maskách? Pavúci? Klince? A Jeanine?" sype na mňa prúd otázok. Nestíham odpovedať, len naňho zízam s otvorenými ústami.

„Fajn tak inak, uvedomuješ si, že veci v bludisku strachu a simulácii nie sú skutočné?"

„Nemala by som?" spýtam sa.

„No do..." začne.

„Je to divergencia," poviem ľahostajne.

„Psst," priloží mi ruku na ústa. „Tu o tom nie."

„Prečo?" zamumlem Amarovi do dlane.

„Je to nebezpečné," Poobzerá sa okolo seba. „bol som na tom rovnako. Vedel som meniť simulácie."

„No a?" zamumlem a pokrčím plecami.

„JE TO NEBEZPEČNÉ," zopakuje podráždene. „Nerozumieš trom slovám?"

„Už ma môžeš pustiť," poznamenám.

„Akurát ma niečo zmiatlo," povie Amar a nevšíma si moju poznámku.

„Môžeš ma pustiť," poviem znovu.

Ale Amar si melie svoje. „Prvý krát si to pri niektorých strachoch neurobila. Napríklad si tých mužov nechala, nech zabijú toho zajatca. Ale teraz si tých mužov zabil. Mám pocit akoby... akoby si sa divergentnou ani tak nenarodila ale akoby si sa ňou... stávala." Odmlčí sa a zahľadí sa na mňa, akoby čakal odpoveď. Ja naňho čumím ako teľa na nové vráta. Po chvíli však myknem plecami.

„Môžeš ma pustiť?" pokúsim sa znovu.

Amar ma odignoruje. Ako inak? „Nikomu o tom ani slovo. Rozumieš?"

Ľahostajne pokývam hlavou, aby ma už konečne pustil.

„Aj v Neohrozenosti musíš držať hubu a krok ako v ostatných frakciách. Nie sme výnimka. Nabudúce skús robiť veci logicky. Žiadne zázraky, jasné? Rob veci ako Neohrozená."

Prevrátim očami. „Rob veci ako Neohrozená," zopakujem. „A naozaj ma už môžeš pustiť."

Amar ma pustí. Aleluja! Toto je zázrak! Pošúcham si rameno.

„Dobre, a teraz choď," tľapne ma po pleci ako nejaký starý kamarát a vykročím chodbou k spálňam prestúpených kandidátov.

Pridala som sem obrázok Sam. Moc sa mi nepodaril, mám pocit akoby mala veľkú hlavu a malé nohy. Ale to by som ho musela celý prekresliť a to sa mi vážne nechce. Tak dúfam, že sa aspoň trošičku páči.:)