Dcéra zradkyne

Načo skákal?

Tobias povedal len to, že bol v simulácii zatiaľ čo sa moja matka pozerala. Pri tom na mňa nejako čudne až obviňujúco zazeral. Došlo mi to na prvý krát a ani som sa nemusela namáhať rozmýšľaním. Veď jasné, vodkyňa Informovanosti zrazu prišla do Neohrozenosti aby sa pozrela na Tobiasa v simulácii. A na koho iného by sme vinu a podozrenie hodili ak nie na jej dcéru. Vždy som neznášala predsudky iných, ktorí môj vzťah k matke nepoznali. Vlastne skoro všetci. Prepálim Tobiasa pohľadom a odpochodujem preč.

Vo vchode do mňa však narazí Zekeho brat Uriah. Je zadychčaný a tvári sa, akoby práve videl UFO.

„Amar..." dostane zo seba a oprie sa o zárubňu dverí. „Amar je... Amar zomrel."

Tobias sa zaškerí. „Čože? Ako to myslíš že zomrel?"

„Nejaká žena ho ráno našla na zemi pod Vežou. Teda jeho telo. On... on pravdepodobne.."

„Skočil?" doplní ho Zeke.

„Alebo spadol," povie Uriah.

Zostanem zaskočená. Amara som si ako trénera celkom obľúbila. Nemala som ho prečo nenávidieť. Ale nechce sa mi plakať. Plakala som po otcovej smrti. Amara som ani dobre nepoznala, ale je mi ho ľúto. Vyberieme sa za Uriahom k Veži. Vo vestibule sa už zhromaždil dav. Prerážam si cestu lakťami, pričom sa každému ospravedlňujem. Prebojujem sa až k oknu s výhľadom na chodník. Na asfalte ešte zostala červená šmuha, ktorá je ohraničená červenou páskou. Naprázdno prehltnem a predstavím si ako Amar padal až sa rozpleštil na chodníku. Vtom v sebe pocítim skrývaný hnev.

„Do riti aj s ním," zavrčím potichu. „Načo skákal, iba dal ostatným zbytočnú robotu." Popravde na Amara nechcem nadávať. Za nič predsa nemôže, ale na niekom som si ten hnev vyliať musela. Pretlačím sa davom späť a odídem.

***

Večer sa koná slávnosť na jeho pamiatku. Ďalší dôvod prečo nemal skákať (teda ak vôbec skočil). Asi polovica Neohrozených je ožratá už poobede. Zhromaždíme sa pri priepasti. Vytrhnem Zekemu z ruky plastový pohár s tmavou tekutinou a nalejem ho celý do seba. Telo mi zaleje príjemné teplo. Zeke sa snaží protestovať, ale už má smolu.

„To sa dalo čakať," vzdychne. „Ach, tak asi zoženiem ďalší." Stratí sa v dave.

„No čo, páči sa ti ten pocit?" spýta sa ma akosi vyčítavo Tobias.

Nechápavo naňho zazriem. „Aký?"

„Ale ty dobre vieš aký," Určite už vypil minimálne dva poháre, je to na ňom vidieť.

„Nie neviem aký pocit máš na mysli," Založím si ruky na prsiach.

„Ten pocit, keď vieš, že ten ktorý ti nejako stál v ceste je už na druhej strane. A potom si užívaš na jeho pohrebe. Akurát netuším, čo ti Amar urobil," Odfrkne si a zahľadí sa niekam nado mnou.

„Preplo ti?" oborím sa naňho.

„Nie, a tebe?" pozrie na mňa svojimi tmavomodrými očami a zvedavo nadvihne obočie.

„O čo ti ide?" vyprsknem naňho. Trochu prehnaná reakcia, ale nech.

„Ide mi o to, že Amar nemusel zomrieť, keby si tu ty nebola," povie celkom pokojne, nakloní sa ku mne a neunikne mi jeho letmý pohľad na priepasť.

„Prosím? Ty ma obviňuješ z vraždy Amara?"

„Nemusela si to urobiť práve ty. Ale cez teba a toho bastarda Erica to išlo určite," povie.

Otváram ústa ako kapor, nedokážem povedať jedno súvislé slovo a nie to ešte vetu, ktorou by som sa bránila. Som totálne zaskočená. Tobias ma práve obvinil z vraždy a prepaľuje ma takým pohľadom, až to vyzerá že ma chce teraz zavraždiť on. A ja vlastne nemám žiadne dôkazy o mojej nevine.

„Ja-ja... som to neurobila," vysúkam zo seba.

„A tebe mám akože veriť?" pohŕdavo si odfrkne. Otočí sa a narazí do Zekeho, ktorý drží v rukách tri poháre. Tobias si od neho jeden zoberie, vypije ho na jeden dúšok a odtacká sa preč.

„Čo sa stalo?" vyzvedá Zeke a podá mi jeden pohár.

„Kašli na to," odbijem ho a hypnotizujem teraz číru tekutinu v poháre. Nejako ma prešla chuť. Obávam sa, že by som to hneď vyvrátila.

„Nechceš?" spýta sa ma Zeke. Zavrtím hlavou, vrátim mu pohár a vykročím preč, opačným smerom akým šiel Tobias. Potrebujem si vyčistiť hlavu. Potrebujem čerstvý vzduch, lebo mám pocit, že sa tu o chvíľu zadusím. Ale premýšľať moc nemusím. V tomto má určite prsty moja matka.

***

Cestou do ubytovne dobehnem Zekeho.

„Hej, mám na teba jednu otázočku," zastavím ho. Obidvaja zastaneme a presunieme sa bližšie k stene aby sme nezavadzali v strede cesty.

„Sem s ňou," povie.

„No, chcela som sa ťa spýtať, či by si mi s niečím nepomohol,"

„S čím?" spýta sa zvedavo.

Prepletiem si prsty. To je hanba ako svet. „So zápasením," dostanem zo seba. „Vieš, prvý súboj som skoro neprežila, druhý som vyhrala s božou pomocou a pri tomto nasledujúcom pravdepodobne zomriem..." Pozriem naňho s nádejou v očiach.

Zeke sa však zasmeje. „Len to? Tak fajn," mykne plecami. „A prečo si sa nespýtala Štyriho? Trénuje aj Shaunu a ide jej to skvele."

„No..." ošívam sa. „ So Štyrim sa poslednú dobu moc nerozprávame..." Ako by sme sa niekedy normálne rozprávali. „... vlastne sme tak trochu pohádaní."

„Prečo?" vyzvedá.

Mávnem rukou. „Pre... jednu hlúposť. Totálna blbovina, nerieš."

„Okej, kedy máš ten zápas?"

Poškrabem sa na zátylku. „Zajtra."

„Tak... no vieš nikdy som nikoho netrénoval, tak by som bol celkom rád keby si to nebrala moc... no, vážne. Vieš čo tým myslím, nie?" Prikývnem. „Môže byť o dve hoďky v tréningovej miestnosti?"

„Super," poviem a usmejem sa.

Chcem sa vám poďakovať za 7. miesto v Adventure. Veľmi si to vážim. Ste skvelí.:)

BTW, (hore na fotke) tak nejako som si vždy predstavovala Zekeho. Totálne netuším prečo.:)