Dcéra zradkyne

Vzdávaš sa?

„Nohy musíš držať pevne na zemi," napomenie ma Zeke. „Nie! Nie tak meravo vystreté! Hýb sa na nich." Už asi polhodinu búšim do vreca zaveseného na strope. Po toľkých úderoch mi už očerveneli hánky a na čele vystúpili kvapôčky potu. Zeke sa opiera o tabuľu, na ktorej je ešte vidno mená súťažiacich.

„Fajn," povie po chvíli znova. „Vyskúšame si to inak. Poď sem." Prejde do vyznačeného kruhu a kývne na mňa, aby som k nemu podišla. „Skúsime si to tak, akoby to bolo naozaj. Takže, ja som Eric a ty si... ty."

Rozkročí nohy a zdvihne päste. Napodobním ho. Odrazu sa po mne zaženie. Inštinktívne sa uhnem dozadu a narazím do tabule. Tá stratí rovnováhu, ja sa prevážim dozadu a spadnem aj ňou dole. Zeke sa rozosmeje na plné hrdlo. Ale ja som sa aspoň uhla prichádzajúcej rane.

„Dobré," pochváli ma Zeke a podá mi ruku. „Ale nabudúce by si z toho mohla tabuľu vynechať." Prijmem jeho ruku a zdvihnem sa.

„Prepáč mi to, tabuľa," ospravedlním sa a poskladám ju späť.

„No veď preto!" zvolá Zeke. Znovu zaujmeme bojový postoj, a on znova zaútočí. Údery schválne zastavuje tesne pri tele, aby mi neublížil. Robím to isté. Schmatne mi ruku a nastaví mi ju pred tvár. „Nikdy sa nezabúdaj chrániť, to je priorita. Ako chceš potom bojovať s mozgom na kašu?" Mlčky prikývnem a pokračujeme. Ľavou rukou si vždy chránim tvár, ako mi povedal. Zeke si to trénovanie viditeľne užíva. Vtom však omylom dám ľavú ruku dole. Zeke to využije, ale zabudne sa a jeho päsť mi uštedrí úder rovno medzi oči. Zatackám sa dozadu a chytím si nos.

„Bože! Sorry, to som nechcel," Zeke ma chytí za ramená a vystrašene na mňa hľadí.

„To nič," zamrmlem a smrknem. Akože si napravím nos. „Tak, už aj plastiku nosa mám za sebou," poznamenám. Obidvaja sa zasmejeme.

Znovu pokračujeme. Prestaneme, až keď mu ja jednu nechtiac nevrazím. Rozosmejeme sa tak, že nás musia počuť aj v ubytovni.

„Takéto rande by som raz chcel," poznamená Zeke.

„Rande?!" mimovoľne sa zhrozím.

„No," mykne plecami. „Ty si ešte žiadne nemala?"

Rázne pokrútim hlavou.

„Tak to by si mala zmeniť, keď sa staneš Neohrozenou," povie.

Myknem plecami. „Keď to príde, tak to príde." Pritom však rozmýšľam, prečo začal debatu o randení.

Nadýchne sa, že niečo povie, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslí.

***

Robím všetko tak ako povedal Zeke. Pohybujem sa na nohách a chránim si tvár. V sústredení mi vôbec nepomáha aj to, že Eric sa škerí ako šialenec, čo v podstate aj je. Zaútočí. Pravou rukou naznačí pohyb k tvári, ale v poslednej chvíli ruku zastaví a úder nasmeruje na moja brucho. Prehnem sa v páse a zastonám od bolesti. Mám pocit, akoby mi potrhal všetky orgány v tele. Zaženiem sa po ňom päsťou ale šmahnem do prázdna.

„No tak, Samantha, tak som sa na tento deň tešil a ty sa ani nesnažíš?" Zatnem zuby a znovu sa po ňom zaženiem. Neškodne ho však udriem do pleca.

„Au," predstiera. Potom sa zaženie on a jednu mi vrazí do čeľuste, do ktorej mi ihneď vystrelí bolesť. Zatackám sa dozadu a chvíľu sa rozpamätávam, kde vlastne som. Eric však k tomu hneď pridá úder do hrude. Zalapám po dychu a zakašlem. Dorazí ma ranu do nosa. Zahmlí sa mi pred očami. Spadnem na kolená a chytím si krvácajúci nos.

„Vzdávaš sa?" zaspieva provokatívne. Znovu sa zaženie po mojej tvári. Vstúpi do mňa akýsi skrývaný hnev, ktorý som doteraz v sebe držala. Spomeniem si pri tom na Amara, ako padal a potom sa rozpleštil na asfalte. Na Tobiasa, ktorý ma neprávom obvinil z jeho vraždy. V poslednej chvíli a z posledných síl jeho úder zastavím pravým predlaktím. Erica to nachvíľu vyvedie z miery. Ako to že sa netrafil? Jeho údery dopadajú na moje predlaktie ako dážď, a začína ma bolieť. S námahou sa postavím, ale ruku s pred tváre nespustím. Ericom lomcuje zúfalstvo. Zaútočí znovu na moje nechránené a už aj tak dobité brucho, ale ja presuniem rýchlo ruku tam. Využije, že mám nechránenú tvár a chystá sa mi jednu vytnúť. Prikrčím sa a Eric šmahne rukou do prázdna. Ja mu kolenom vrazím do brucha a k tomu pridám úder do tváre. Teraz sa pre zmenu zatacká dozadu on. Podkopnem mu nohy a v momente keď sa prehne dozadu, dorazím ho úderom do nosa. Eric bezvládne spadne na dlážku. Už sa ani nesnaží pozviechať sa. Vyhrala som.

***

Vyjdem z tréningovej miestnosti a dvere sa za mnou zabuchnú. V nose mi pulzuje bolesť, ledva kráčam a ťažko sa mi dýcha. Moje osamelé kroky sa ozývajú v prázdnom tuneli. Uvedomím si, že je to tu až priveľmi tiché a prázdne. Obhliadnem sa za seba. Nikto sa mnou nie je. Na chvíľu zastanem a započúvam sa do ticha. Nič sa však neozve. Asi začínam byť paranoidná. Pridám do kroku. Prejdem popri uličke, ktorou sa ide do jedálne. Odrazu ma niekto prirazí k stene, pričom si buchnem hlavu o stenu a zahmlí sa mi pred očami. Nos ma rozbolí ešte viac. Útočník mi priloží ruku ku krku a tlačí mi na priedušnicu. Nedokážem sa poriadne nadýchnuť. Rozjasní sa mi zrak a konečne uvidím útočníkovi do tváre.

Celkom krátka a nudná kapitola, ja viem. Ale chcela som aby to bolo trošku napínavé (teda dúfam, že to bolo aspoň trošku napínavé). A chcela by som sa vám ešte poďakovať za 2. miesto v Adventure! Netuším ako je to možné!:) Ste úžasný...

vaša arrows222