Dcéra zradkyne

Testy predpokladov

Potia sa mi ruky a trasú kolená. Sedím v jedálni, obklopená deckami z Informovanosti, ktoré si čítajú knihy a bavia sa medzi sebou o jedovatých chemických látkach a ich reakciami. Ako vždy sedím na samom kraji stola a snažím sa nevzbudzovať pozornosť. Skôr takto pripomínam dievča zo Sebazaprenia a nie Informovaného.

Nejaký dobrovoľník z Hamónie začne vyvolávať ďalšie mená.

-Samantha Matthewsová!- zakričí na celú jedáleň. Pomaly sa zdvihnem z lavice a prejdem ku dverám do miestnosti. Otvorím dvere. V miestnosti už na mňa čaká žena. Má dlhé rovné čierne vlasy. Oblečenú má čiernu koženú bundu a čierne rifle. Je to dobrovoľníčka z Neohrozenosti.

-Ahoj, som Tori,- usmeje sa na mňa. Placho jej úsmev opätujem. Ukáže na kreslo v strede miestnosti. Poslušne si naň sadnem. Zatočí sa mi hlava. Privriem oči a znova ich otvorím. Snažím sa dýchať zhlboka, ale zhoršuje to pohľad na Tori, ktorá mi podáva nádobku s nejakou tekutinou.

-Čo je to?- pokrčím nos a pričuchnem k tomu. Nijako to nevonia.

-Vypi to,- odpovie mi. Vypijem to až do dna. Tori mi pripevní jednu elektródu na čelo a ďalšie dve na spánky.

Nadýchnem sa, že chcem niečo povedať, ale Tori mi skočí do reči. –Nemusíš sa ničoho báť, jasné? Len rieš situácie s pokojom a v kľude.-

Prikývnem. –A čo ak...- začnem potichu.

-Psst, žiadne čo ak,- zahriakne ma. Zhlboka sa nadýchnem a ponorím sa do simulácie.

***

Stojím v školskej jedálni, akurát je prázdna. Predo mnou na stole ležia dva pletené košíky. V jednom je syr a v druhom nôž. Presne ako povedala matka. Spomeniem si na jej príkaz. Nie! Kašlem na jej príkaz!

-Vyber si,- ozve sa spoza mňa ženský hlas a ja sa strhnem.

-Prečo?- spýtam sa.

-Vyber si!- skríkne žena. Otočím sa, ale nikto za mnou nestojí.

-Nie,- poviem. Som rozhodnutá nepočúvať matkin príkaz. Ale až neskoro, keď sa za mnou ozve neľudské zavrčanie si uvedomím, že matka sa to ako vodkyňa Informovanosti aj tak dozvie. Naprázdno prehltnem. Načiahnem sa za nožom, ale oba košíky v tom zmiznú. Otočím sa. Predo mnou stojí pes, cerí zuby a vrčí na mňa. Si taká hlúpa krava! zanadávam si v duchu. Totálna blondína! Napadne ma, že utečiem, ale pes by ma dobehol. ...ľahneš si na zem vo výške očí psa... ozve sa mi matkin panovačný hlas v hlave. Bez rozmýšľania sa hodím na zem. Pes sa ku mne pomaly ale isto približuje. Na tvári pocítim jeho teplý dych. Privriem oči, nechcem to vidieť, nech už to mám za sebou. Pes vycerí tesáky. Zatnem zuby. O líce sa mi obtrie niečo vlhké. Pomaly otvorím oči. Pes dychčí, vyplazuje jazyk a pozerá na mňa svojimi inteligentnými očami. Pokúsim sa o úsmev. Pes ma znovu oblíže. Zasmejem sa a poškrabem ho za ušami. Poteším sa, že som si nevybrala nôž.

-Aký zlatý!- ozve sa malé dievčatko predo mnou. Neviem ako sa tam tak odrazu objavilo. Ani si to nestihnem uvedomiť, keď sa pes rozbehne.

-Na zem!- zakričím. Dievčatko ma v poslednej chvíli poslúchne. Pes cvakne zubami naprázdno.

***

Po čele mi tečie pot, kŕčovito zvieram opierky kresla a dychčím. Zmätene a zároveň vystrašene pozriem na Tori. Bez slova mi začne skladať z hlavy elektródy. Keď na mňa napokon pozrie, neuhnem pohľadu jej čiernych očí.

-Tak?- opýtam sa.

-Informovanosť,- povie Tori a zopne si ruky v lone.

Zažmurkám. Toto som čakala, ale zároveň som dúfala, že to nie pravda. Ale ja nechcem byť do konca môjho poondiateho života Informovaná, krčiť sa za mikroskopom alebo počítať hlúpe rovnice.

-Si sklamaná?- spýta sa a jemne nakloní hlavu do jednej strany.

-Hm... trochu... áno,- dostanem zo seba a pomädlím si ruky.

-Neboj sa, bude to okej,- usmeje sa. –Akurát...- Zaváha.

-Čo?- vyletím na ňu nedočkavo. Akákoľvek možnosť ako sa zbaviť Informovanosti raz a navždy? Nech sa páči, vitajte!

-No... pred psom si si ľahla, tak ako by to urobil Informovaní, ale odmietla si si vybrať a v poslednej chvíli si sa načiahla pre nôž. To ma trochu zmiatlo...-

-Zmiatlo?!-

-Dievčatku si poradila aby si ľahla na zem ako ty, ale bolo v tom trošku obetavosti,- pokračuje.

-Povedzte mi rovno, že som divergentná,- zašomrem.

-Ty...- zmätene na mňa pozrie.

-Viem čo to je, jasné? Som predsa Informovaná... teda... ešte som... ale to jedno!-

-Nie som si úplne istá, ale...- zahľadí sa na mňa. –Nemôžeš to nikomu povedať inak...-

-Ma zabijú,- dokončím potichu.

Prikývne. Ja naprázdno prehltnem.

-Si dcéra Jeanine Matthewsovej, na teba možno...-

-V tom určite rozdiel nie je,- skočím jej do reči a sebavedome sa zdvihnem z kresla. Nechcem, aby na mne videla, že sa bojím a že sa mi trasú ruky. Skryjem si ich za chrbát. –Viem sa o seba postarať.-

Tori zostane chvíľu ticho, ale po chvíli ho preruší. –Si statočná.-

Zahľadím sa na stenu oproti. –To si nemyslím.- Poviem to tak potichu, že to asi ani nepočula. Bez slova odídem.