Dcéra zradkyne

To ten bastard!

„Ako bolo na plote?" spýta sa Zeke nezaujato a strčí si do úst vidličku. Hrá urazeného, pomyslím si a usmejem sa.

„Bolo výborne," odpoviem a upijem si z pohára aby som zadržala smiech.

„No jasne," zamrmle Zeke. Shauna vyprskne do smiechu a malinovkou oprská Zekeho. Tentoraz to nevydržím ani ja a rozosmejem sa s ňou.

„Vy ste riadne trefené, čo ste si dali?" oborí sa na nás Zeke a utiera si mokrú tvár. Urazený tón v jeho hlase ešte nezmizol. Rozosmejeme sa ešte viac. Zeke si nás premeria podozrievavým pohľadom.

„Hej no tak," zatiahne Shauna a potľapká ho po pleci.

„No dobre, ale dneska mám rande a nechcem tam ísť so zlepenými vlasmi," povie Zeke, zdvihne sa z lavice a odkráča preč. „A držte mi palce!" zakričí ponad plece a zmizne vo dverách. Úsmev mi zamrzne na perách. Jasné, rande. Celkom som na to zabudla.

„Hej, uleteli ti včely či čo?" drkne do mňa Shauna.

„Je mi fajn," zahovorím. A priložím si pohár k perám. Je mi fajn, zopakujem si sama pre seba a tresknem pohár na stôl. Chvíľu premýšľam so zovretými perami hľadím do prázdneho pohára. Potom ma niečo napadne. S hrmotom sa postavím.

Shauna ma chytí za rukáv. „Kam ideš?" vyzvedá.

„Len..." vymýšľam nejakú výhovorku. „Len som si spomenula, že... ešte musím niečo urobiť." Potom odkráčam preč, smerom akým išiel Zeke.

***

Zaklopem na dvere. Na chodbe je ticho, za dverami počujem tečúcu vodu. Zaklopem ešte silnejšie. Zasa nič. Tentoraz na ne zabúcham obidvoma päsťami. V tom momente sa otvoria dvere. Stojí v nich Tobias. V ruke drží uterák a utiera si ruky. Ani nestihne zareagovať, keď mu vtrhnem do izby. Tobias sa zatvári prekvapene a zaskočený zostane stáť medzi dverami.

„Pekné," poviem, keď sa porozhliadam po jeho izbe s rukami zastrčenými vo vreckách. „Ale už ma to vážne nebaví."

„Čo tu dopekla chceš?" oborí sa na mňa.

Pozriem naňho a nadýchnem sa. „Ako budúci vodca Neohrozenosti dostávaš aj takéto možnosti?"

„Ja som o to nikoho nežiadal!" bráni sa.

„Ani ja som nikoho nežiadala aby som sa narodila ako jej dcéra," poznamenám.

Tobias zovrie pery, od hnevu mu tvár očervenie. „Ale..."

„Ale som a už to nezmením," skočím mu do reči.

„Dopekla tak prečo to robí!" skríkne a hodí uterák o stenu.

„A ako to mám dopekla vedieť!" skríknem aj ja naňho.

„A prečo ti mám veriť?"

„Lebo... lebo... lebo ju nenávidím takisto ako ty!" odpoviem. Konečne som to povedala nahlas. Vždy som to tak cítila, len som si to nikdy nechcela priznať. Cítim akoby mi spadol zo srdca obrovský kameň.

Tobias sa upokojí. Zahľadí sa na mňa, nachvíľu mám pocit akoby som zazrela v jeho očiach záblesk porozumenia. „Musíš to vedieť. Musíš aspoň niečo vedieť," povie po chvíli. Nastane ďalšie ticho. V mysli sa mi vynorí spomienka na deň, keď som prišla zo školy domov a matka mi tĺkla do hlavy inštrukcie na testy predpokladov. Na stole som náhodou našla papiere, ktoré si matka zabudla doma. Dôležitá správa... výskyt divergentných sa rapídne zvýšil... najúčinnejšia metóda ako sa vyhnúť nepríjemnostiam s divergentnými a ochrániť ľudí nášho mesta je zbaviť sa ich navždy... zabiť ich... Akoby som počula jej hlas. Rezonuje mi v hlave. Áno, spomínala, že vraj niečo má... vynorí sa mi Ericov hlas. A vtedy všetko pochopím. Súvislosti medzi matkou a Amarovou smrťou. Tobias sa možno až tak celkom nemýlil. Má v tom prsty moja matka. A niekto Amara zradil.

„Bol to Eric," vydýchnem.

„Čo?"

„Bol to Eric!" Neovládnem sa, schytím ho za golier a potrasiem ním. „To Eric zradil Amara! Bol to on! Stále sa stretáva s matkou!" vychrlím naňho. Potom stíchnem a zadívam sa mu do jeho hlbokých modrých očí. „To ten bastard," precedím pomedzi zuby a každé jedno slovo zdôrazním. Tobias na mňa pozerá a pomaly mu dochádzajú moje slová. Potom sa odtiahne, keďže som narušila jeho osobný priestor.

„Ten hajzel," zanadáva. Oči mu vzbĺknu zlosťou. „Ja ho..."

„Nie Tobias!" zastavím ho. Vtom si však uvedomím, že som si nedala pozor na jazyk. Je predsa už Štyri. V tom momente mám chuť vyfackať sa.

Tobias sa zatvári zmätene, akoby ho práve niekto oslovil menom, ktoré nepočul niekoľko rokov. „Ako si ma... čo si..."

„Prepáč," zamrmlem.

„Odkiaľ vieš moje meno?"

„Pamätám si ho z rozhodovacej ceremónie," vychrlím rýchlo.

Tobiasovi akoby odľahlo. Ale aj tak má na tele všetky svaly v napätí. „No jasné. A komu si to všetkým vytrúbila?"

„Nikomu," ohradím sa.

„Tak fajn," povie. „Ale čo budeme robiť?"

„Počkaj, chceš tým naznačiť, že už žiadne bitky a zabijacké pohľady?" spýtam sa s nádejou v hlase.

Tobias zagúľa očami. „Okej, ale v tom prípade ma musíš volať Štyri."

„Dobre, platí," súhlasím. „Kamaráti?" Podám mu ruku. Stisne mi ju.

„A čo teda budeme robiť? Eric sa pri najhoršom stane vodcom Neohrozenosti, " povie.

Zmĺknem. Má pravdu. To je ten najväčší háčik v tomto všetkom. „Ale stane sa ním spolu s tebou."

Tobias ma prepáli pohľadom. „Ak dokončím skúšku," zavrčí.

„Ty dokončíš skúšku," potvrdím rozhodne.

„To sa ešte uvidí." zašomre. Potom rýchlo dodá: „A čo máš teda v pláne?"

„Nič," odvetím. „Iba nenápadne zbierať informácie." Sprisahanecky naňho žmurknem a odídem.

Po dlhšom čase nová kapitola. Dúfam že sa páči:)

A niečo ma napadlo (popravde ma inšpirovala  Pastelle-ka ). Skúšala som shipnúť (pche také slovo existuje?:D) Zekeho a Samanthu. A takto to dopadlo: Sake (čo mi strašne pripomína saké), Zesam (SEZAM!!!:D), Ezentha (divné...) a Samaniel (asi ako nejaké meno z Biblie...). Takže neviem. Ak by vám niečo napadlo, potešil by ma nejaký nápad a bola by som mu vďačná. Ten ktorého  sa mi bude najviac páčiť splním akékoľvek prianie:)