Slnko za obzor zachádza,
temnota sa vôkol mňa prechádza.
Pýtam sa seba samej
či báť sa jej, či vyhýbať sa, či prijať ju?
Odpoveď stále visí nado mnou,
no nezbavím sa toho na dobro.
Báť sa?
to je ako sebe samej vysmievať sa.
Vyhýbať sa?
tak či tak musím rozhodnúť sa.
Alebo prijať ju?
tak si môžme zahrať temnú hru.
Rozhodnúť sa musím tak či onak,
no čas mi kričí tik-tak, tik-tak.Hodiny ubiehajú jedna za druhou
a temnota sa zaoberá mojou mysľou.
YOU ARE READING
Zmätenie mysle
PoetryNa perách úsmev v očiach zmätok je. Srdce dávno stratené túži iba po zmene. Všetko je myslím, že z mojej hlavy, no nerýmuje sa to stále a ani to nedáva občas (a možno zväčša) zmysel... Ale je to myslené úprimne a vážne. Občas je do detské a možno d...
