Tvár z kameňa, oči bez duše
pohľad svoj na mňa upiera.
Málokto vie, kto naozaj to je,
no tvária sa akoby to vedia.
Srdce nebije, pohnúť nevie sa,
no a predsa na mňa usmieva sa.
Tvár ostro rezaná je
a len krása z toho vyžaruje.
Telo bez duše
z výšky na nás pozerá
pohľadom plným kamennej nádeje
a v tichosti túži po zmene.
YOU ARE READING
Zmätenie mysle
PoetryNa perách úsmev v očiach zmätok je. Srdce dávno stratené túži iba po zmene. Všetko je myslím, že z mojej hlavy, no nerýmuje sa to stále a ani to nedáva občas (a možno zväčša) zmysel... Ale je to myslené úprimne a vážne. Občas je do detské a možno d...
