Nondum omnium dierum sol occidit [HP Fanfiction]

26. MEDAILÓN

Alexandra stála na schodisku a stále akoby neverila tomu čo videla a počula. „Regulus ..." šepla. „Povedz, že to nie je pravda! Nemôže to byť pravda!"

„Lex ..."

„Žiadne Lex," odrazu vrieskala. „Ako si mohol!"

„Ticho!" prikázal jej. Spoločenská miestnosť sa začala zapĺňať ľuďmi, všetci boli zvedaví, prečo tu Sirius Black bol. „Pozhovárame sa?" spýtal sa jej. „Prosím!"

Vzdorovito naňho pozerala, a bojovala sám so sebou. Jedna jej časť ho túžila poslať do čerta, a tá druhá mu chcela dať šancu aby to vysvetlil a obhájil sa. Možno ... možno jednoducho musel.

„Dobre prikývla." a dala sa na odchod. Obaja vedeli, že to bude nepríjemný rozhovor, a nechceli aby ich niekto počul. Alexandra sa prešmykla okolo Severusa Snapa, ktorému venovala opovržlivý pohľad a Regulus ju nasledoval. Nechal ju ísť pár krokov pred sebou celú cestu, a napokon zastala pri Čiernom jazere. „Tak teda počúvam, Regulus." riekla, no neobrátila sa k nemu. Iba sa dívala na pokojnú hladinu, ktorá ukrývala mnohé tajomstvá a poskytovala útočisko rôznym bytostiam.

„Dostalo sa mi veľkej cti, Lex." povedal Regulus. „Toto, ..." zovrel si rukou ľavé predlaktie, čo však nevidela, lebo stále sa naňho nedokázala pozrieť, „ ... toto, Temný pán dáva iba vyvoleným. Nie každý z jeho ľudí má česť nosiť znamenie. Mala by si to chápať."

„Chápať?" zopakovala. Konečne sa k Regulusovi otočila, a takmer cúval, pretože jej z očí sršali blesky a nikdy nevyzerala tak chladne. „Nebodaj ti mám ešte aj zagratulovať a tešiť sa s tebou nie?" spýtala sa ironicky.

„Alexandra ..."

„Nie ... teraz ma počúvaj ty!" vyhŕkla. „Sklamal si ma! Toľko som dúfala, že máš viac rozumu, ... a charakteru než Rodolphus a Rabastan ..." rozvzlykala sa. „Čo teraz začneš robiť? Mučiť muklorodené a polovičné decká na škole a zabíjať ich?"

„Temný pán, len chce zjednotiť čarodejníkov, zbaviť sa ... očistiť krv ..."

„Pre Merlina!" prerušila ho Alexandra zhnusene. „Nebodaj mu dajme ešte vyznamenanie, za tú jeho ľudomilnú činnosť nie!" zasmiala sa. „Si idiot, alebo sa len tak tváriš? Naozaj veríš tomu čo vravíš?" pýtala sa, ale nečakala na odpoveď. „Toto celé je len o tom, že si partia psychopatov a sadistov ospravedlňujú vraždenie a mučenie nevinných ľudí!"

„Mukli nie sú nevinní a ..."

„Ale nehovor!" Alexandra ho udrela. „Videl si niekedy, nejakého? Čo ti spravil?"

„Lex!" Regulus ju chytil. „Už to nikdy neurob!" varoval ju. „Ale na teraz ti odpúšťam, si rozrušená ..."

Vytrhla sa mu zo zovretia. „Ešte raz sa ma dotkneš!" zašepkala. „Neručím za seba!" Zlostne od neho ustúpila. „Mala som ťa rada, Regulus. Vždy ... napriek tomu aký si občas bol ..." utrela si slzy. „Ale už je tomu priateľstvu koniec. Sám si ho zničil."

Regulus vyzeral nahnevane a smutne zároveň. „Vieš, že sa tomu nevyhneš." oznámil jej. „Naši rodičia plánujú, že sa vezmeme Lex, len čo dokončíme štúdium."

Prižmúrila oči. „Nikdy!" oznámila mu. „Radšej by som skočila z Astronomickej veže, prisahám pri Merlinovi, že áno!"

Opäť ju zachytil, pretože chcela odísť. „Prestaň byť melodramatická, Alexandra Lestrangeová."

„Nedotýkaj sa ma!" zopakovala. Tentoraz však neustúpila stála tesne pri ňom. „Niečo ti poviem ..." odmlčala sa a na perách sa jej objavil úsmev. Avšak nie veľmi príjemný, skôr naopak. Dal by sa nazvať výsmešným, cynickým ... „Raz toto oľutuješ. Nie tento rozhovor," uviedla na pravú mieru. „Ale to, že si sa k nim pridal. Pretože tým si predal dušu diablovi Regulus ... skončíš sám. Áno predpokladám, že tvoji rodičia sú na teba teraz hrdí nie?" zasmiala sa. „Je mi ťa ľúto, celý tvoj život bol len o tom aby si prekonal Siriusa, ale to sa ti nikdy nepodarí. Vieš prečo? Lebo nech je Sirius akýkoľvek má charakter a svedomie! Nikdy by sa nepridal na temnú stranu, len preto že je to ľahké ... raz ho niekto zastaví, možno Dumbledore, možno niekto iný. Či to bude zajtra, o rok, či o desať rokov, ale Voldemort nikdy nevyhrá a ja rozhodne nemienim patriť do jeho partie zabijakov, alebo byť manželka smrťožrúta ... niekoho kto vraždí nevinných ľudí len zo zábavy!"