Nondum omnium dierum sol occidit [HP Fanfiction]

25. TEMNÉ ZNAMENIE

Vianočné prázdniny pomaly, ale isto skončili a na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku sa vrátili študenti. Chrabromilská klubovňa sa pomaly zaplnila zvyčajným hlukom, a hoci to Victoire a Teddymu vadilo, že už nemali súkromie, návrat ich priateľov ich tešil. Najmä Teddyho. Niekoľko dní čo Remusa nevidel, spôsobilo, že naňho opäť zbožňujúco hľadel, za to ho neustále štuchala, lebo to vyzeralo naozaj všelijako. Na jednej strane to bolo naozaj vtipné, na druhej, ktorá prevážila to Victoire bolo ľúto a chápala to. 

Najviac však žiarila šťastím Alice, pretože Frank ju požiadal o ruku. Rozhodli sa, že sa vezmú, hneď ako doštuduje.

Keďže mali ešte voľné popoludnie, James navrhol vychádzku do Rokvillu. Ako siedmaci mali povolené výlety do tejto dedinky, len to museli oznámiť vedúcemu fakulty, alebo hlavným prefektom. Victoire, ale odmietla, necítila sa najlepšie a mala pocit, že na ňu niečo lezie, bolela ju hlava, a cítila sa unavená. 

„Prinesiem ti niečo." sľúbil jej Teddy. „Bonbóny, napríklad?"

Žiarivo sa usmiala, a potom prikývla, ale potom ho chytila za ruku. „Nechoď!" šepla. Na viac sa nezmohla, lebo sa jej zachvela spodná pera a prežmurkávala slzy. 

Teddy ju pobozkal na líce. „Budem v poriadku. Sľubujem Vic."

Neochotne prikývla. V spoločenskej miestnosti sa schúlila s dekou a knihou v kresle a užívala si veselú vravu okolo seba.

* * * 

Okolo obeda sa klubovňa vyprázdnila. Victoire nemala chuť na jedlo, a tak ostala pohrúžená do knihy, ktorá ju naozaj bavila. Portrét Tučnej pani sa odchýlil a do spoločenskej miestnosti sa vrátil Peter. Victoire zašomrala na pozdrav zo slušnosti, a nevšímala si ho.

„Mali sme schôdzku Pľuvadlíkovho klubu!" vravel piskľavým hlasom. 

„To znie fajn!" odpovedala. „Myslela som si, že si v Rolville."

„Nechcelo sa mi. Aspoň ti budem robiť spoločnosť." škeril sa na ňu. A ona mala chuť hodiť po ňom knihu. Jedna jej časť vedela, že je to absurdné, asi nebolo správne ho viniť za niečo čo ešte nespáchal, ale bolo to silnejšie než zdravý rozum. Inštinkt? Možno ... alebo len vedomie, čo všetko raz spôsobí.

V tom okamihu, sa Peter akosi rozhodol, že toho má plné zuby. „Mohla by si mi povedať, čo máš so mnou za problém?" spýtal sa jej na rovinu. Vstal a pomaly k nej pristupoval. Tiež vstala zo svojho pohodlného kresla, no uvedomila si, že sa cíti hrozne zraniteľne bez svojho prútika. V duchu nadávala samej sebe, prečo si ho nevzala? Ležal na stolíku na poschodí.

„Budem kričať!" vyhlásila. Pripadala si detinsky, ale naozaj sa preľakla. „Nepribližuj sa!" Na viac sa nezmohla. 

Zasmial sa. Nikdy jej viac nepripomínal krysu viac ako teraz. Niečo v jeho tvári bolo iné. Niečo o čom vedela, že v ňom existuje, no tak dobre to skrýval. Aj jej mala časť, ktorá doposiaľ verila, že aspoň počas Rokfortu to bol dobrý priateľ tých troch skvelých ľudí, ktorý by zaňho bez zaváhania položili životy.

„Správam sa k tebe snáď slušne Victoire, nie?" opýtal sa. „Ale vždy na mňa hľadíš ako na niečo odporné ..."

„To kvôli tomu?" snažila sa zasmiať. „Ale no tak!" dohovárala mu. „To nie je tebou ... Dokonca som dala stokrát košom aj Teddymu ... takže neber to osobne." inštinktívne ustupovala.

„Ale budem!" vyhlásil. Namieril na ňu prútik a zamumlal „Silencio!"

Victoire chcela vykríknuť, hoci nemohla. Vyplašene sa dívala okolo seba. Nebolo úniku zahnal ju naozaj do kúta. V očiach mala strach. Vedela, čoho je schopný. Zúfalo otvárala ústa, snažila sa privolať pomoc ale nemohla.