Nondum omnium dierum sol occidit [HP Fanfiction]

30. TO PREČO SA OPLATÍ ŽIŤ AJ UMRIEŤ

Remus si požičal Jamesov neviditeľný plášť a samozrejme Záškodnícku mapu. Vedel, že porušuje minimálne tisíc pravidiel, no zvedavosť mu nedala. Bol naozaj veľmi zvedavý, čo Sirius také pripravil. Jeho kamarát mu to odmietal prezradiť.

Po tom čo palicou štuchol do hrče na Zúrivej vŕbe a ona sa prestala metať pokojne mohol vkĺznuť do tajného tunela. Poznal cestu tak dobre, že by trafil už aj po slepiačky. Bolo zvláštne tu byť, počas normálneho dňa, keď mesiac nebol v splne.

Na konci tunela sa mu zdalo že niečo videl. Mäkké svetlo unikalo spod dverí, dokonca počul hrať aj jemnú hudbu. Bol čoraz zvedavejší. Pridal do kroku a tých posledných pár metrov prešiel naozaj rýchlo.

Otvoril dvere, ktoré neskutočne vŕzgali. Nebolo divu, veľakrát ich počas svojej transformácie nalomil. A hoci sa potom vždy opravili to vŕzganie nie a nie zmiznúť.

Sirius mal pravdu, naozaj ho tam čakalo prekvapenie.

„Všetko najlepšie Remus." Alexandra sedela na zemi, na peknom čistom matraci a všade okolo boli vankúše a na zemi boli rozsypané lupene ružových ruží. Kúsok od nej bol veľký piknikový košík, s dobrotami z kuchyne. Vo vzduchu levitovali sviečky. V kúte stál starý gramofón ktorý vydával hudbu. Bolo tu čisto upratané. Žiadne pavučiny či rozhryzený nábytok ako inokedy. Bolo to ako sen. Ona bola ako sen.

„Alexandra ..." hlesol prekvapene.

„Hneváš sa?" spýtala sa sklamane a smutne, pretože si zle vysvetlila jeho výraz.

„Samozrejme že nie." klesol na kolená pri nej a dal jej pusu. „Je to dokonalé."

„To som rada." šťastne sa usmiala. „Chcela som tvoje narodeniny osláviť tu, pretože viem, že toto miesto nemáš rád. Ale možno budeš mať naňho teraz aj nejaké pekné spomienky."

„Si úžasná."

Alexandra sa nahla k nemu dala mu krátku pusu z košíka vybrala fľašu vína a dva poháre. „Pomôžeš mi s tým?"

„Isteže." prikývol. Fľašu šikovne odzátkoval a obom im nalial. „Krásne narodeniny Remus." zapriala mu znova.

„Ďakujem Alexandra." cítil sa neskutočne dojatý, šťastný a hrdý že mal to najlepšie dievča na svete. Najkrajšie. „Milujem ťa."

„Ja teba viac." odvetila Odložila pohár na zem. Objala ho a vpila sa do jeho pier. Remus si ju silno pritískal k telu, cítil jej dych, vôňu, jej tep aj dych. Stálo ho veľa námahy aby ten čarovný bozk prerušil.

„Prečo si prestal?" spýtala sa sklamane

„Alexandra to ..."

„Čo?" oči jej žiarili, trocha stmavli od túžby ktorá v nej horela. „Prestaň sa toľko báť, že mi ublížiš ... nie som z porcelánu." troška sa usmiala. „Alebo, nechceš?" spýtala sa trocha sklamane. Cítila sa neisto. Stálo ju to veľa kým sa na to odhodlala, pretože napriek tomu ako nesúhlasila s tým čo robila jej rodina, bolo to proti všetkému k čomu ju vychovávali. Ale bolo jej to jedno. Vedela, že Remus ju vezme o pár mesiacov preč a budú navždy spolu.

„Isteže chcem!" ubezpečil ju. „Veľmi ... Alexandra, ale ..."

„Pšššt." zašepkala a užívala si jeho bozky, ktoré boli najkrajšie na svete.

Sťahoval jej zips na šatách a pritom jej druhou rukou dával dole ramienko z pleca. Bozkával ju na hrdlo. „Si taká dokonalá ..." šepkal.

Cítila trocha rozpaky, z toho, že má rozopnuté šaty, ale zároveň cítila, že je to správne. Bola šťastná. Alexandra pootočila hlavou a vyhľadala perami tie jeho. „Miluj ma Remus prosím..." šepkala.