Kráľovná všetkých trapasov

Samantha

Nicolin pohľad
Na tvári ma pošteklili prvé ranné lúče slnka a oblial ma príjemný pocit tepla. Ešte viac som sa zababušila do vyhriatého paplóna. Mala som zatvorené oči, no vnímala som. A zrazu som začula ten otrasný zvuk môjho budíka. Pretrela som si oči a zamierila som k svojej skrini s oblečením a vytiahla z nej rifle s ružovým tričko na ktorom bola potlač zamilovaného smajlíka. Nádherné tričko. Obliekla som sa a vpochodovala som do kúpeľne kde sa opakovala moja každodenná ranná rutina. Následne som sa vrátila do izby po tašku a zbehla som do kuchyne. V kuchyni už na mňa čakala vianočka s maslom a kakao. S chuťou som sa zahryzla do prvého kúska. ,,Good morning my little sister." zjavil sa v kuchyni Matt. ,,Nazdar." bez záujmu som ho pozdravila a ďalej som sa venovala svojej vianočke. ,,No taak nekaz mi radosť zo života a spíkuj so mnou." sadol si oproti mne. ,,Ty a radosť zo života? To mi nesedí." nadvihla som obočie. ,,Mám skvelú správu." zaradoval sa ako malý chlapec a odpil si z kakaa. ,,Oh, už viem. Zasa ti odpadli nejaké hodiny." zazrela som. ,,Ale vôbec nie. Máš pocit že by som tu behal v rifliach a košeli keby mi odpadli nejaké hodiny?" ukázal na seba. ,,Hmm na tom niečo bude." vložila som si do úst posledný kúsok vianočky a zapila ho posledným dúškom kakaa. ,,No tak, nenapínaj a povedz mi čo sa stalo." zodvihla som sa zo stoličky a hodila som riad do drezu. ,,Neuveríš ale včera v noci...vlastne dnes ráno mi to Samantha konečne zdvihla." hodil riad do drezu tiež. ,,Chudák dievča, teraz je určite unavená." prehodila som a pobrala som sa do haly. ,,Ty to nechápeš? Ona mi zdvihla!" rozbehol sa ku mne a zatriasol mnou. ,,Ach, asi by som sa jej mala ospravedlniť, že?" zdvihla som k Mattovi zrak. Prikývol. ,,Príde dnes o piatej." povedal ešte a obul si topánky. Pribehla som k botníku a obula som sa tiež. Vyšla som von a zamkla som dvere. Kľúče som si strčila do riflí a po cestičke som prešla až k našej bránke. ,,Nechceš zviezť?" zamával na mňa Matt opierajúci sa o svoj tmavomodrý mini-coper. Vždy som mu ho závidela. Rodičia mu ho kúpili na osemnáste narodeniny. Závidela som mu že už má osemnásť a aj ten mini-coper. ,,Jasné, rada s tebou pôjdem." prikývla som a nasadla na miesto spolujazdca. Cesta nám trvala zhruba 10 minút. Celú cestu sme mlčali. Mala som aspoň čas na to aby som si potriedila myšlienky. Rozmýšľala som nado mnou a nad Mattiasom. Prečo tak rýchlo na mňa zmenil názor? Niektorí ľudia by si mohli myslieť že je to podozrivé, no mne to také neprišlo. Správa sa ako bezhlavo zamilovaný. Hneď ma zobral do cukrárne, je neskutočne milý a starostlivý. V poslednom čase je skoro stále so mnou a rád. Teraz náš vzťah. Z môjho zamýšľania sa ma vytrhol Mattov hlas: ,,Už sme tu Nicky." Obzrela som sa. ,,Čo, ach áno." Poďakovala som sa mu za odvoz a vystúpila som z auta. Pomaly som kráčala cez školský dvor ku hlavnému vchodu. Zo skrinky som si vybrala fyziku a vybrala som sa na druhé poschodie do učebne číslo 98. Hodila som veci na lavicu vedľa Vicky ktorá neprikladala veľkú pozornosť tomu že som prišla. Celú hodinu som zas len premýšľala nad Mattiasom. Nad tým jeho žiarivým úsmevom, nad jeho správaním. Občas mi cez myseľ prebehla aj Mendy a jej priznanie. Mrkla som na Vicky. Tiež vyzerala zamyslene. Mrkla som na hodinky a vyzistila som že o chvíľu bude zvoniť. Keď som sa konečne dočkala zvuku školského zvončenka a snažila som sa o únik z triedy zastavila ma profesorka: ,,Slečna Waynová, poďte so mnou do kabinetu. Potrebujem s vami hovoriť." Super. Čo sa zas stalo? Neostalo mi nič iné len ísť s profesorkou do kabinetu.

,,Môžete mi Nicol vysvetliť čo za knihy si prezeráte a požičiavate v mestskej knižnici?" spýtala sa ma s prísnym pohľadom keď už sme sedeli v nepohodlných kreslách v jej kabinete. Do pekla odkiaľ to zas má táto krava? A hlavne kto boli tí chalani ktorí ma tam videli? ,,Pani profesorka, prisahám že mi tie knihy len padli a že som ich len ukladala naspäť na policu." vysvetľovala som. Profesorka si ma premerala od hlavy po päty. ,,No ja som to počula inak a hlavne niektorí žiaci zo štvrtej C to VIDELI inak." slovo videli zdôraznila. Bolo vidno že mi neverí a že mi veriť nechce. Prevrátila som očami. ,,Pani profesorka aj keby som si tie knihy prezerala alebo rovno požičala nemusí vás to trápiť pretože to čo robím za bránami školy je moja osobná vec." povedala som podráždene. ,,Nie nieje to vaša vec. A viete prečo? To pretože táto škola z vás musí vychovať zdravú a slušnú mládež." vyhlásila víťazoslávne. Chvíľu nastalo ticho no potom ho opäť prerušila ona: ,,A okrem toho. Vedia o tom vaši rodičia?" Sklopila som zrak: ,,Nie." Profesorka sa nad mojou odpoveďou pousmiala. Usúdila som že nemá zmysel sa s ňou hádať a sľúbila som jej že sa to už nikdy nestane. Ona len prikývla a dovolila mi odísť.

Od skriniek som rýchlo bežala do triedy na matiku. Beztak som meškala už pätnásť minút. Zadýchaná som vošla do triedy, pozdravila profku a sadla som si na svoje miesto. ,,Waynová prečo meškáte?" odrecitovala tú istú frázu ktorú vravievala vždy keď niekto chýbal. ,,Potrebovala ma ešte naša triedna." zdvorilo som odpovedala. ,,Dobre a Waynová? Môžete ísť rovno k tabuli." usmiala sa škodoradostne. S povzdychom som sa zdvihla z lavice a pricupitala som k tabuli. ,,Tak. Zistite nám či táto rovnica vyjadruje kružnicu." povedala čo mám urobiť. No nepovedala ako to mám urobiť a tak som tam len tak stála a zízala som na príklad. Nakoniec už to profesorku prestalo baviť a tak mi dovolila posadiť sa. Samozrejme s ďalšou päťkou v klasáku.

Z Vicky sme znudene vychádzali z triedy na veľkú prestávku. Oproti z triedy vychádzal Mattias a hneď ako si ma všimol pribehol ku mne. ,,Ahoj slniečko." pozdravil ma. ,,Ahoj mesiačik." usmiala som sa. Mattias sa usmial tiež, chytil ma okolo pliec a mieril so mnou ku schodom. Okolo nás prefrčala Nanetha. Bežala dole schodami a na piatich schodoch od konca sa povracala. Všetci sa okolo toho miesta hneď zbehli no Nanetha len ďalej utekala smerom na naše WC. Z Mattiasom sme sa na seba zaksichtili. Čo to malo znamenať? Hodnú chvíľu sme stáli pred schodami no potom ma Mattias potiahol smerom dole. ,,Stoj! Ja nikam nejdem. Po tej grcke určite nepôjdem." brzdila som. ,,Okej. Ako chceš." pokrčil plecami a vysadil ma na zábradlie. Usmial sa na mňa a posadil sa na zábradlie tiež. Jemne do mňa drgol zadkom a ja som sa začala posúvať dole. Na konci zábradlia som tentoraz ŠIKOVNE zoskočila a počkala som Mattiasa.

Okolo štvrť na šesť som prišla domov a rovno som zamierila do obývačky. Vedela som čo ma čaká. Samantha. ,,Ahojte." posadila som sa vedľa nich na gauč. ,,Ahoj." jednohlasne mi odzdravili. Chvíľu sme tam len tak mlčky sedeli no potom som sa konečne spamätala. ,,Ja, chcela by som sa vám ospravedlniť za to ako som vtedy vtehla do tej izby. Mrzí ma to. Mala som zaklopať." sklopila som zrak. Matt otvoril ústa že niečo povie no Samantha bola rýchlejšia. ,,V poriadku odpustené." usmiala sa. Ja som jej úsmev opätovala. Chcela som sa zdvihnúť na odchod ale Samantha pokračovala. ,,Ja utiekla som ako malé dieťa, no mala som na to svoj dôvod. Kedysi som mala priateľa a ten ma zneužíval a potom keď som ho opustila rozhlasoval o mne že som štetka. Ja...ja zľakla som sa." skryla si tvár do dlaní. Matt si ju pritiskol k sebe. Očividne to nemala ľahké. Chúďa. Posunkami som Mattovi naznačila že už pôjdem do svojej izby a on prikývol. Na schodoch som sa ešte raz obrátila a videla som ako ju Matt stále objíma. Je na ňom vidieť že nedá na ňu dopustiť. Majú šťastie že sa takto našli. Prajem im to.

So my loved bunnies ako sa vám páčila nová kapitola? Možno mala byť skôr a možno nie. Hihi. Ak sa vám kapitola páčila a chcete aby som pokračovala v písaní hoďte vote alebo napíšte nejaký koment.
Pri ďalšej kapitole zdar!
Vaša superkajusik.