Pirátske dievča

Stará deka a divné zvuky

Opatrne som spravila krok do tmy. Ozvalo sa vŕzgnutie, ktoré mi prišlo hlučnejšie ako vystrelenie z dela. Vystrašene som sa prikrčila. Nič sa však nestalo. Vesmír nevybuchol ani ma nikto nenašiel. Vydýchla som si a pohla sa ďalej. Po schodoch som musela šmátrať na slepo. Koniec schodov ma prekvapil a tak moja noha sťažka dopadla na spráchnivenú podlahu. Chvíľu som počkala kým si moje oči privyknú na tmu v podpalubí. 

Zrazu sa zhora ozval hrmot. Vystrašene som sa hodila do prvého úkrytu aký som našla. Bolo to za bedňami, ktoré neboli položené úplne pri stene. Museli sa posunúť keď sa loď kývala na mori. V duchu som sa modlila nech na loď nenarazí veľká vlna a mňa nerozpučia na mastný fľak. Vzápätí som zabudla na nie veľmi atraktívny spôsob smrti, lebo niekto s hrmotom otvoril dvere. Skočil presne na tú istú vŕzgajúcu dosku a zišiel dolu. Cez škáru medzi bedňami som videla len siluetu. Určite to bol chlap. Mal statnú postavu a v rukách niesol vrece. Hodil ho na zem a pobral sa znova preč. Keď zabuchol dvere, znova som osamela. Napäto som stála na jednom mieste. Nikto ďalší sa však už neukázal. Keď som cítila, že sa loď pohla preč z prístavu, vydýchla som si. Zároveň ma však naplnila úzkosť. Teraz už nebolo možné cúvnuť. Nachvíľu ma premkli pochybnosti. Čo keď sa mi nepodarí zachrániť otca? A čo ak je už teraz neskoro? Myknutím hlavy som zahnala zle myšlienky a rozhodla sa spraviť niečo užitočné. Opatrne som vyšla z úkrytu a obzrela si podpalubie. Bolo to tu plné debien a vakov. Kľakla som si k prvému vrecu a pozrela sa dnu. Sušené mäso. Natešene som nabrala plnú hrsť a strčila ju do svojho batoha. V druhom som našla chlieb. Odniesla som si to za svoj debničkový úkryt. Keď som to tam prehľadala znova, našla som ešte deku. Nebolo to nič svetoborné. Vyzeralo to, že je tu už poriadne dlho. Bola miestami deravá, ošúchaná a smrdela po alkohole a rybacine. Ale stále lepšie ako nič. Usadila som sa v rohu vo svojom úkryte. Ľahká som si na deku a po chvíli sa mi začali zatvárať oči. Húpanie lode ma upokojovalo.

Keď som ich znova otvorila, všade bolo rovnaké šero ako predtým. Trochu som sa snažila natiahnuť, lebo po ležaní na zemi som bola cela rozlámaná. Zrazu som započula neznámy zvuk. V tichu noci pôsobil príliš hlučne a desivo. Nepokojne som sedela v rohu, zatiaľ čo bol hrmot hlučnejší a hlučnejší. Po chvíli sa k nemu pridal krik posádky. Ja som si k sebe pritiahla svoj batoh, pripravená na útok, obranu alebo útek. Čokoľvek bude nutné. Krik aj hluk ma znervózňoval. Neviem ako dlho som tam len tak čakala v strehu, ale hluk zatiaľ postupne ustal. Nado mnou bolo počuť iba kroky. 

Trochu som sa uvoľnila, keď zrazu niekto rozrazil dvere do podpalubia a ja som sebou prekvapene trhla. Na schodoch bolo počuť dupot čižiem. Pár metrov od mojej skrýše sa zjavila šedá silueta. Nevedela som prečo, ale hneď mi bolo jasné, že nech to bol ktokoľvek ku kráľovskej posádke nepatrí.