Pirátske dievča

Chlpáčik, sneh a tvoj kabát

,,Sleduješ ma?'' zasmiala som sa a snažila sa nemyslieť na to, že mám v podstate holý chrbát.

,,Možno.'' v očiach sa mu nezbedne zaiskrilo, ,,Chcel som ti niečo ukázať, keď už si tu. Najkrajšie miesto aké tu je.'' Neisto som prestúpila z nohy na nohu a rozhodovala sa. Nakoniec som sa podvolila a zavesila som sa do jeho ponúkaného ramena. Spolu sme vykročili do tmy. Viedol ma spletitými chodbami až k starým ošarpaným dverám. Stisol kľučku a dvere pomaly otvoril. Tie hlučne zaškrípali a odhalili nám pohľad na drevené schodisko. John išiel prvý a ťahal ma za sebou. Keď prišiel až hore počula som ako otvoril ďalšie dvere a spoza nich vykuklo svetlo mesiaca. Spoločne sme vyšli von a ocitli sa na malej vežičke.  Bol odtiaľto vidieť celý ostrov, teraz ponorený v tme. A všetky hviezdy aké sa len dalo vidieť. Bola nimi posiata celá obloha. Oprela som sa o zábradlie a pozrela hore. Hviezdy žiarili na tmavomodrej oblohe ako diamanty. John sa oprel o stenu veže za mnou a ja som sa obrátila k nemu. Až teraz som si uvedomila ako chladno tu je. Striaslo ma a drkotajúc zubami som povedala: ,,Je t-t-tu k-krás-sne.'' John sa zasmial a zvliekol si svoj kabát. Jemne ho prehodil cezo mňa a svoje ruky nechal voľne skĺznuť po mojich. Moje malé dlane schoval do tých svojich, väčších a tvár nechal sotva na palec od mojej. Opäť som cítila jeho teplý dych voňajúci po víne.  Potom sa z ničoho nič zasmial, pustil moje ruky a oprel sa vedľa mňa o zábradlie, pozerajúc dole na ostrov. V šoku som tam zostala stáť a rozmýšľala som či sa tak správa z priveľa alkoholu v krvi.

,,Keď som bol malý, mal som psa.'' povedal zrazu. Ja som sa oprela vedľa neho a spýtala sa: ,,Ako sa volal?''

,,Chlpáčik.'' zasmial sa a ja som sa k nemu pridala, ,,Potom mu odsekli hlavu.'' povedal s ľahkosťou v hlase, z ktorej ma zamrazilo.

,,Prečo?'' spýtala som so zachrípnutým hlasom.

,,Pokúsal pekárovho syna a toto bola spravodlivosť.'' posledné slovo vypľul ako nadávku. Nevedela som čo povedať. Nakoniec som sa rozhodla prezradiť mu niečo, čo som už dlho nikomu nepovedala.

,,Keď som mala osem, zomrela mi matka.'' Pozrel na mňa a prikývol. Ja som sa snažila zamaskovať slzy, ktoré som mala na krajíčku.

,,Viem, že to nie je také zlé, ale... Keď som mal desať a povedal som otcovi, že si nechcem obliecť jednu hnusnú košeľu, dal mi trest. Zobral mi všetko moje oblečenie a týždeň som musel chodiť v spodnej bielizni.'' Nahlas som sa rozosmiala a moja skľúčenosť zmizla. John sa tiež škeril do tmy a sledoval môj smiech. A vtom sa mi na nos zniesla vločka. Prekvapene som sebou trhla keď mi na tvár začal jemne padať biely sneh. Pozrela som hore a John nasledoval môj pohľad. Z neba pomaly padali vločky, začalo husto snežiť.

,,Veď je leto.'' prekvapene som sa zasmiala.

,,Tu fungujú ročné obdobia inak. Raz je tu zima a za dva dni môže byť opäť leto.'' Sledovala som ako vystrčil pred seba ruku a nechal si na ňu padať vločky. Keď sa ho dotkli, ihneď sa mu na dlani roztopili. Vietor mu rozstrapatil vlasy a prilepil košeľu na telo. Až vtedy som si uvedomila, že kabát dal mne a a nič viac na sebe nemá.

,,Musí ti byť zima, mali by sme ísť dnu.'' John sa iba zasmial a pobavene mi pozrel do očí.

,,Mne nebýva zima, Zoe.'' Skutočne som si všimla, že sa ani raz nezatriasol, aj keď mne bola zima aj pod jeho kabátom. Prevliekla som si ruky cez rukávy a tesnejšie si ho k sebe pritiahla.

,,Ale ty sa trasieš. Prepáč, neuvedomil som si, že je tu až taká zima. Skutočne by sme sa mali vrátiť.'' Opäť mi ponúkol rameno a ja som ho vďačne prijala. Keď som sa ho dotkla, aj cez košeľu som cítila aký je horúci, i napriek mrazivému vzduchu okolo nás.