Pirátske dievča

Dowis a Hartvig

,,Poznáš ho?'' prekvapene sa spýtal John.

,,Áno.'' neurčito som pokývala hlavou. Klario bol odo mňa starší sotva o dva roky. Stretli sme sa v Lise, keď môj otec vybavoval kopec vecí a ja som zostávala v meste často sama. Jedného dňa som videla   Klaria na ulici. Bol už večer a on sa zakrádal v šere tieňmi ako duch.  Moja zvedavosť zvíťazila a sledovala som ho až ku kraju lesa. Tam si ma však všimol a preľaknuto na mňa skočil. Po krátkej bitke sa mi ho podarilo dostať pod seba a chytiť za ruky. Vystrašene na mňa hľadel a ja som cítila jeho prekvapenie keď videl moje dlhé hnedé vlasy. Mal okolo 13-nástich a bol odo mňa o hlavu vyšší. Keďže bol rovnako osamelý ako ja a boli sme deti, rýchlo sme sa spriatelili a každý deň sme behali po meste spolu. O mesiac sme však s otcom museli odísť a jeho som musela nechať za sebou ako svoju minulosť. Na rozlúčku mi dal letmú pusu na ústa a nechal ma odísť s pocitom straty. Stretli sme sa ešte pár krát a nikdy sa mu nepodarilo poraziť ma, hoci sa stal obávaným vrahom. Na  bozk  však ani raz neprišla reč a obidvaja sme zostali priatelia.

,,Ale som si istá, že ak to spravil on, muselo to byť na zákazku. Mali by ste skôr hľadať človeka, ktorý mu za to zaplatil.'' všimla som si Amarylin vševediaci pohľad, keď som bránila Klaria. Jemne som sa začervenala.

,,Má pravdu. Amaryl, vieš kto ho poslal?'' spýtal sa kapitán.

,,Nie.'' odpoveď znela rozhodne. Kapitán sa však nevzdával.

,,Toto tu už bolo. Nehraj sa s nami!''

,,Myslím to vážne. Ten človek... Klario, používa nejaký talizman alebo niečo podobné. Nedokážem ti povedať viac ako toto. Musela by som   prehľadávať mysle všetkých ľudí v Spútanom kráľovstve aby som to zistila.'' ľútostivo pokrútila hlavou.

,,Dobre, v tom prípade musíme nájsť Klaria a spýtať sa ho osobne. Kde by sme ho mohli hľadať?''

,,Pokiaľ sa dostanete do Latroche do dvoch týždňou mali by ste ho stihnúť. Ani nechci vedieť koľko síl ma stálo zistiť to.'' vzdychla si Amaryl a pozrela na kapitána, ,,Ale čo by som pre teba nespravila.'' povedala   posmešne.

,,Ďakujem ti.'' usmial sa na ňu a potom sa otočil k svojej posádke, ,,To znamená, že zajtra môžeme odísť.'' Snažila som sa skryť svoje sklamanie. Nechcela som opustiť svoju izbu.

,,Ale, ale... Dowis. Myslím, že to nie je jediné čo si sa prišiel  spýtať. Pri tomto stole cítim veľa nevypovedaných otázok.'' usmiala sa   na mňa, ale ja som bola zaujatá kapitánovým pravým menom. Za ten čas som si tak zvykla oslovovať ho kapitán, že ma vôbec nenapadlo spýtať sa na jeho pravé meno. A bola som za to celkom rada.

,,Čo tým myslíš?'' spýtal sa neisto kapitán Dowis.

,,Veď ty vieš.'' odvrkla mu Amaryl a ledabolo luskla prstami, ,,Už žiadne otázky. Ideme jesť.'' Na stole sa objavila kopa jedla a ja som si hneď naložila plný tanier. Chutilo to výborne a hneď som to zapila vínom, ktoré sa samo nalialo do môjho pohára. Sladkokyslá chuť mi rozprúdila v žilách krv a spokojne som sa oprela dozadu. Keď sa pred nami objavili koláče, nabrala som si kus čokoládovej torty a započúvala   sa do rozhovoru posádky.

,,Ako vyzerá situácia v Spútaných kráľovstvách?'' spýtal sa kapitán Amaryl. Spútané sa nazývali, kvôli nedobrovoľnému spojeniu. Hovorilo sa, že pred tristo rokmi to boli len mestá, fungujúce nezáväzne od seba. Potom však prišiel Flewisch Spútavač, najvyšší elf z rodu Eilifou, a daroval obyčajným ľuďom dar moci v podobe spojenia sa a vyhlásil prvého krála Spútaných kráľovstiev, Rodricka I., ktorý umrel pred vyše dvesto rokmi. Teraz sedí na tróne Rodrick III. Má však vyše šesťdesiat a je ťažko chorý. V poslednom čase sa vzťahy medzi kráľovstvami vyostrujú, keďže Rodrick nemá dediča a nikto nevie, kto má byť jeho nástupcom. Z piatich kráľovstiev sa len v jednom zachoval mier a ostatné sú buď vo vojne alebo v predvojnovom stave.