Pirátske dievča

Stratená 13. časť

O tri roky skôr...

Severné more, loď Sv. Antoaneta
,,Zoe!" zakričal na mňa kapitán kráľovského loďstva, môj otec.
Otočila som sa a zostala stáť zoči-voči vysokému statnému chlapovi. Dlhý modrý kabát už na pohľad naznačoval, že muž, ktorý ho nosí patrí na more. Mierne prešedivené vlasy už začínali byť dosť dlhé na ostrihanie. Tvrdo na mňa pozeral hnedými očami, ktoré sme mali spoločné.
,,Áno, otec?" usmiala som sa naňho.
,,Máš mať tréning." svoj nekompromisný pohľad nezmenil.
,,Nemohli by sme to dnes odložiť? Nemusím predsa trenovať každý deň." nešťastne som si vzdychla.
,,Necvičíš len tak pre nič za nič! Dohodli sme sa, že ťa budem brať na výpravy, len ak sa naučíš používať nejakú zbraň. Sama si to tak chcela."
,,Veď aj stále chcem. Ale už teraz som so svojimi dýkami lepšia ako väčšina posádky."
,,Nikdy nie si dosť dobrá! Musíš trénovať aby si bola lepšia ako si bola včera. Nie aby si bola lepšia ako nejaká banda od námorníctva. Vieš, že sa o teba bojím." jeho pohľad na chvíľu zmäkol, ,,Nikdy nevieš či na nás niekto nezaútočí. More je nebezpečné miesto. Keď prídu, nebudeme mať kam ujsť. Preto musíš byť dosť silná aj na to, aby si ich dokázala zabiť všetkých sama!"
Vzdychla som si a prestala sa hádať. Nemala som na to čo povedať.

O pár minút som už stála na palube a čakala na otca. Keď došiel, jednoducho mi do rúk hodil šatku. Nechápavo som na neho pozrela so zdvihnutým obočím.
,,Pochopil som, že ti už normálny tréning nestačí. Máš pravdu. Dosť si sa zlepšila. Preto prejdeme na niečo ťažšie. Ideme rozvíjať tvoje zmysly." škodoradostne sa usmial a ja som dostala zlú predtuchu.
,,Nasaď si šatku na oči." prikázal mi a na chvíľu odišiel.
Stála som tam zo zaviazanými očami a čakala. Kývanie lode, na ktoré som si za tie roky na lodi už úplne zvykla, bolo zase výrazné a posúvalo ma do strán. Keď som nič nevidela, o to lepšie som počula, šumenie vĺn miešajúce sa s hlasom posádky. Zrazu som začula blížiace sa kroky. Nikdy som si to neuvedomila, ale chôdza môjho otca mi bola dobre známa. Ako zaspávanie alebo dotyk vlasov na chrbte. Prišiel až ku mne a povedal:
,,Bude to v podstate hra. Tvoja úloha je dostať čo najmenej úderov. V tvojom vlastnom záujme."
Aj keď som nič nevidela, prisahala by som, že sa uškŕňal. Zrazu mi strčil niečo do ruky. Zovrela som to v dlani. Palica. Asi meter a pol dlhá a hrubá presne tak aby mi sedela do ruky. Ledva som si ju poriadne chytila, zacítila som silný úder do ramena.
,,Au. To nie je fér. Nemám šancu zastaviť ťa. Veď nič nevidím!"
Otec sa len zasmial: ,,Dobre, ja viem."
,,Vpravo hore!" zakričal vzápätí a ďalšiu ranu som dostala do druhého ramena. Znova som zjajkla.
,,Vpravo dole!"
Môj chabý pokus ubrániť sa nestačil. Bolesť v stehne mi to jasne naznačila. Frflajúc som si ho šúchala.
,,Vľavo... hore!"
Prestávka medzi slovami, mi poskytla aspoň chvíľu času pripraviť sa. Úder sa ma tento krát nedotkol. S buchnutím do seba naše palice narazili. Keďže som ale nevedela kedy príde náraz, dosť ma prekvapil a rana silno udrela do mojej palice až som skoro schytala úder od nej. Takto slepá som akosi nedokázala dobre odhadnúť silu.
,,Vpravo vstrede!" povedal otec o niečo rýchlejšie. Okamžite som prehodila palicu na druhú stranu, spevnila celé telo aby ma úder neprekvapil a snažila sa ho predvídať. Skoro okamžite som sa ho aj dočkala. Otcova palica znova udrela do tej mojej. Teraz ma však už neprekvapila. Ani mnou nepohlo keď som pocítila tlak v rukách.
,,Výborne." pochválil ma, ,,Vpravo!"
Zmiatlo ma, že mi nepovedal či hore alebo dole, no aj tak som okamžite otočila palicu. Aj keď som nevedela kam príde rana, jediné čo mi zostalo bolo sústrediť sa na celú plochu palice. Úder ma prekvapil len mierne. Takto to pokračovalo ďalej. Otec mi hovoril striedavo vpravo, vľavo a vpredu. O niečo neskôr začal chodiť okolo mňa.
,,Hej!" To bolo jediné čo vždy zakričal. Ja som sa čo najrýchlejšie otočila a očakávala úder z tej strany. Aj teraz som na jeden čakala. Úder však neprišiel. Nemala som čas zamýšľať sa nad tým.
,,Hej!" prišlo z druhej strany. Okamžite som sa otočila a obranne pred sebou držala palicu. Tento krát úder prišiel. Odhodila som od seba otcovu palicu a prvý krát zaútočila. Nevedela som kde stojí ale zakiaľ som mala zaviazané oči naučila som sa predstaviť si celú jeho postavu v temnote pred sebou. Švihla som palicou na miesto, od ktorého prišiel predtým úder. Otec to zjavne nečakal. Keď sa mi ho podarilo zasiahnuť, prekvapene zjojkol. Sebavedome som sa uškrnula. To bola dosť veľká chyba. Zrazu na mňa začali padať údery z každej strany. Otec stále kričal Hej a ja som nestíhala blokovať, nie to ešte útočiť. Teraz to neboli len sekané údery. Toto bol už skutočný boj. Nikdy by som si nepomyslela, že zvládnem bojovať slepá.
Keď sme skončili, bola som celá spotené a vyčerpaná, ale dobre naladená.

Po prezlečení a umytí (ako bolo len na lodi možné) som vybehla na provu za otcom. Pevne rukami zvieral kormidlo a pohľad upieral pred seba. Keď som pristúpila k nemu, otočil sa a daroval mi vrúcny úsmev.
,,Dnes ti to išlo dobre." povedal a mňa zaplavila radosť. Otec nepatril k ľuďom, ktorý by zvykli prehnane chváliť. Keď povedal niečo takéto, znamenalo to, že mi to muselo ísť skvele.
,,Už dlhšie som ti chcel niečo dať." spomenul si a zaistil kormidlo. Z neďalekej bedne zobral malý balík a znova sa otočil ku mne. Vtisol mi ho do rúk a sledoval ma, kým som ho rozbaľovala. Opatrne som rozviazala šnúrku, ktorou bol previazaný a odhrnula plátno. Pod ním som zbadala čiernu látku. Chytila som jemnú bavlnu a rozprestrela ju. Plátno padlo na zem a ja som sa zostala pozerať na čierny plášť.
,,Vyskúšaj si ho." nadšene ma pobádal otec a ja som tiež prepadla jeho radosti. Veselo som sa zasmiala a prehodila si plášť cez seba. Bol ľahký a príjemný a siahal mi skoro až po členky.
,,Ten patril tvojej matke." povedal otec s láskou v hlase, s akou hovoril len o nej a na hlavu mi natiahol kapucňu od plášťa. Ja som sa dotkla čiernej látky a predstavila si, že kedysi ho nosila moja matka. Keby tu tak mohla byť. Ako veľmi mi chýba.
,,Ten plášť... odráža kúzla. Neprejde cez neho žiadna mágia. Daroval som jej ho keď povedala, že pôjde so mnou. Aby ju ochránil." na jeho tvári sa zračila bolesť, ktorú som dobre poznala. Bola to rovnaká bolesť aká ťažila aj mňa.
,,Teraz je tvoj a bude chrániť teba." zahnal smútok a usmial sa na mňa.
,,Ďakujem." povedala som a tuho ho objala. Tiež ma pevne zovrel v náručí a jemne ma pobozkal na vlasy.

************************
Čauko ^_^
Táto kapitola bola dlhšia ako ostatné :D
Tak som sa chcela spýtať či by ste radšej kratšie alebo radšej takéto dlhšie časti
Píšte do komentárov :)
So silvestrovským pozdravom XD
<Ronin>