Pirátske dievča

Útek

,,Popraviť!" zakričal kráľ plný hnevu, ignorujúc svojho syna. Jeden z vojakov pristúpil ku mne a jeho čepeľ som pocítila na svojom krku.

V tom istom momente mali zbrane pod bradou aj môj otec, kapitán a Klario.

,,Nie!'' zakričal John, ktorý sa ako druhý podujal na našu záchranu. Na rozdiel od Árona, ktorý mal šokovaný a rozpoltený výraz, jeho pohľad bol ľadový. Keď sa jeho hlas rozlial po celej miestnosti, vojaci zastali skôr od prekvapenia, že sa im snaží rozkazovať odvrhnutý princ ako z lojality. Kráľ naňho pozrel so zmesou naštvania a výsmechu.

,,Ty mi rozkazovať nebudeš! Tu už nemáš žiadnu moc.'' pohŕdavo povedal.

,,Nezáleží na titule. Ty to nespravíš.'' pokojne mu oponoval John. Kráľov vyjavený pohľad prešiel po miestnosti a potom sa bez strachu rozrehotal. Aj keď ho nasledovala celá vojenská družina, John sa ani nepohol. Jedine Áron sa tváril ustarostene. Skôr ako však stihol zasiahnuť John vyrazil. Postrehla som to skôr ako všetci ostatní. Aj keby si to však niekto všimol, Johna by už zastaviť nedokázali. Jeho ľahostajnosť bola len maskovaním pre jeho rozhorčenie. V tele mu horela krv, rozdúchavaná jeho otcom. Johnova ruka sa dotkla hrušky meča presne v momente, ako sa jeho nohy pohli vpred. Ostrie meča zasvišťalo vzduchom a všetci si uvedomili čo sa stalo až keď mal kráľ pod krkom Johnov meč. Jeho smiech prešiel do vydeseného dychčania a v celej miestnosti sa usadilo ľadové ticho.

,,J-Jonathan... daj tú zbraň dole.'' roztrasene povedal kráľ. ,,Som tvoj otec!'' Johnovho ľadového výrazu som sa však bála aj ja.

,,Bil si ma.'' povedal John bez okolkov a pomaly sa prechádzal okolo otca, bez toho aby čepeľ meča odtiahol od jeho krku.

,,Nadával si mi.'' Kráľovo preglgnutie naznačovalo strach o vlastný život.

,,To isté si robil matke.'' Ďalšie kolečko okolo otca.

,,Bol si tvrdý, ale dobrý kráľ.'' Pri slove bol, sa kráľovi roztriasli kolená.

,,Škoda... že si bol taký otrasný otec.'' Tie slová John vypľul ako nadávku. Na kráľovom krku sa vytvoril náhrdelník z prerezanej kože. Krv kráľovi stekala za golier.

,,Ako chceš zomrieť?!'' skríkol John plný nenávisti.

,,John...'' zašepkal Áron. On bol však nepríčetný.

,,Myslím, že nemáš právo si vybrať!'' zasyčal a napriahol sa na úder. Čepeľ sa vražedne zaleskla vo vzduchu. Aj napriek tomu, že mal skoro každý vojak šancu zasiahnuť, nikto nič nespravil. Všetci len ohúrene hľadeli ako sa Johnov meč nachvíľu zasekol vo vzduchu. V jeho tvári sa zračili pochybnosti. Keď sa mu zachvela ruka, zahliadla som v ňom malého chlapca, ktorý svojho otca stále, aj napriek všetkému, miluje. Jeho zbraň sa však pohla. Donútila som sa nezavrieť oči a sledovať dokonalý oblúk, ktorý opísala jeho čepeľ. Kráľ padol na kolená a John dychčiac sklonil hlavu. V miestnosti zavládlo hrobové ticho.

,,Ty... ty si ma nezabil?'' povedal kráľ nechápavo a chytil sa za bradu, kde mu Johnova oceľ spravila neškodný škrabanec. ,,Chyťte ho!''

Zatiaľ čo strážcovia Johnovi vykrútili ruky a vytrhli mu meč, on sa ani nepohol. So sklonenou hlavou sa nechal zhodiť na zem. Áron pomohol otcovi postaviť sa a odviedol ho bokom. Sledovala som ako mu niečo rýchlo gestikulujúc vysvetľuje. Keď sa kráľ opäť vrátil a predstúpil pred nás, Áron sa postavil zaňho a úzkostlivý pohľad upieral pred seba.

,,Nateraz vám udeľujem milosť. Nebudete popravení.'' povedal kráľ Morlout, no skoro nečujne dodal: ,,Zatiaľ.'' Áron si vydýchol.

,,Odveďte ich do väzenia! Aj môjho syna.'' Jeho posledný rozkaz už nenarazil na žiaden odpor, a tak sa kráľ s hruďou hrdo vypnutou pohol k východu. Iba jeho trasúce sa ruky dokazovali ako veľmi to s ním otriaslo.