Pirátske dievča

Si si istá?

Zahnala som sa dýkou a presekla jednému z mužov líce. S výkrikom sa predklonil a tvár si zovrel do dlaní. Pomedzi prsty mu presakovala krv a dopadala na čistú mramorovú podlahu. Ako štít sa pred neho postavil ďalší zo strážnikov a zachmúrene na mňa pozrel. Zahnal sa skôr ako som čakala, no jeho meč pristál bezpečne na mojej dýke. Cinknutie ocele preťalo vzduch a následne aj zasvišťanie mojej druhej zbrane. Muž sa rýchlo zaklonil a len o kúsok minul špičku mojej dýky. Využila som jeho nerovnováhu a podkopla mu nohu. Strážnik s ťažkým žuchnutím dopadol na zem. Pristúpila som mu ruku a donútila ho pustiť zbraň zo zovretej dlane. V mojej mysli sa však formoval iný problém.

,,John? Čo s nimi spravíme?'' spýtala som sa a vyhla sa rozzúrenému výpadu muža s rozseknutým lícom. Nechcela som ich zabíjať. V skutočnosti som nechcela zabíjať nikoho, no niektoré situácie sa jednoducho nezaobišli bez mŕtvych. Dúfala som, že táto nie je jedna z nich.

,,Strčíme ich do Áronovej izby. Nech je tam čokoľvek...'' poslednú vetu zašepkal viac menej pre seba, no pre môj sluch bolo ťažké niečo nepočuť. Vyhýbala som sa rozzúreným sekom muža predo mnou a hľadala som spôsob ako ho odzbrojiť, až dokiaľ mi na pomoc nepriskočil John a nevrazil mu rukoväťou do spánkov. Strážnik v bezvedomí zletel na podlahu a bez pohnutia mi zostal ležať pri nohách.

,,Zoe!'' zvolal John a rýchlo ukázal na jedného zo strážnikov, ktorý sa snažil utiecť. Zrovna sa jeho mohutná postava v plátovom brnení stratila za rohom. Bez váhania som vyrazila a behom sa vrhla za ním. Bola som trikrát rýchlejšia, nepochybovala som, že ho dobehnem. Keď som však zabočila, chodba predo mnou bola prázdna. Jediné otvory, ktorými mohol ujsť boli okná a dvere na pravej stene. Koniec chodby bol príliš ďaleko a okná boli tiež zatvorené. Vrhla som sa k dverám a prudko nimi trhla. Boli zamknuté. Mykala som kľučkou a vrážala do nich ramenom, no hrubé drevo nepovolilo. Iba čo som si doudierala bok. Naštvane som do nich poslednýkrát udrela a so vzdychnutím sa otočila.

Porazenecky som sa vrátila za Johnom. Traja strážnici už ležali v bezvedomí pred ním a jeden naňho upieral rozhorčený pohľad. Johnov meč mal priložený tesne ku krku a muselo mu byť jasné, že prehral.

,,Kde je ten strážnik?'' spýtal sa John zachmúrene.

,,Ušiel.'' pokrútila som hlavou.

,,Čože? Veď na tej chodbe je len moja komnata.'' vtom sa zarazil a akoby si niečo v duchu prerátaval, ticho hľadel pred seba. ,,Únikové chodby...'' povedal potichu a rozhorčene stisol čeľusť. ,,Sakra!''

,,Mali by sme si pohnúť.'' povedala som a ustarostene pozrela na vojakov zviazaných na zemi.

,,Poďme." prikývol John a bezcitne vrazil jedinému bdelému mužovi do hlavy. Strážnik ohúrene zamrkal a bradou si vrazil do hrude. Rýchlo sme prešli k Áronovým dverám a John hneď siahol na kľučku. Potlačil ju, no dvere zostali na mieste.

,,Sú zamknuté." sucho okomentoval. ,,Pozri sa či jeden z vojakov nemá kľúč." Podišla som k mužom na zemi a systematicky im začala prehľadávať vrecká a opasky.

,,Nič." zakričala som.

,,Sakra!" zvolal John. ,,Musíme sa tam rýchlo dostať. Každú chvíľu sa tu môžu objaviť vojaci."

,,No čo ak vnútri nie je Áron. Prečo by tak strážili jeho izbu?" nechápavo som sa spýtala a opäť podišla ku dverám. John zaváhal, no nakoniec na mňa úzkostlivo pozrel a povedal:

,,Rozmýšľal som, že... možno nestrážili aby sa nikto nedostal dnu..."

,,Nechcú aby sa niekto dostal von!" zvolala som a pozrela na dvere, akoby som cez ne mohla vidieť dnu. John prikývol a nasledoval môj pohľad.

,,Ako sa tam ale dostaneme?" spýtala som sa.

,,Neviem, ale tie dvere sú hrubé niekoľko palcov. Nevykopli by sme ich ani keby tu s nami bol Pirát."

,,Hovoril si o únikových chodbách." pozrela som naňho. ,,Vedú do každej izby?"

,,To je ono! Do Áronovej izby vedie rovnaká chodba ako do mojej. A dvere k nim nejdú zamknúť, nanajvýš niečím zaistiť zvonku." John sa rýchlo rozbehol po chodbe a ja som ho rozrušene nasledovala.

,,Čo tí strážnici?'' ustarostene som sa obzrela za kôpkou tiel ležiacich na zemi.

,,Jeden už ušiel, takže o nás už určite vedia, alebo aspoň do pár minút budú vedieť. Len by nás to zdržalo.'' povedal John cez plece a behom mieril k dverám, v ktorých zmizol jeden zo strážnikov. Keď zastavil, otočil sa na mňa a pomaly sa nadýchol. Jeho výraz jasne hovoril, že situácia nejde podľa plánu. Ak nás tu nájdu, budeme bez milosti popravení. Obidvaja sme už obvinení z pokusu o vraždu kráľa. Ktokoľvek nás uvidí, má právo nás beztrestne zabiť.

,,Máme poslednú šancu odísť Zoé.'' povedal John akoby mi čítal myšlienky. ,,Pravdepodobnosť, že sa nám odtiaľto podarí ujsť s každou sekundou klesá.''

,,Buď ujdem pred smrťou alebo pred hanbou. Vyber si pred čím budeš utekať ty.'' Môj roztrasený hlas zrovna nepodporoval moje slová, no strach som v sebe potláčala najlepšie ako som vedela.

,,Musíme sa dostať do mojej komnaty a cez chodbu prejsť k Áronovej. Keď sme boli mladší, robili sme to často." povedal John miesto odpovede a rozhliadol sa okolo. Vec, ktorú hľadal bol očividne nízky stolík s vázou plnou obyčajných bielych ruží. Rýchlo schytil úzke vyzdobené nohy stola a prudko ním hodil o zem. Prekvapene som nadskočila a nechápavo hľadela na Johna, ktorý mlátil už iba trieskami o mramorovú dlažbu posiatu úlomkami, črepinami, vodou a bielymi okvetnými lístkami.

Keď prestal a otočil sa ku mne, bola som v pokušení utiecť. Jeho dravý pohľad skenoval neporiadok na zemi a každú chvíľu sa obracal dozadu a sledoval chodbu za sebou. Tiež som neustále počúvala tiché zvuky hradu, či medzi nimi nenájdem približujúce sa kroky.

John sa konečne zohol a spod kusu dreva víťazoslávne vytiahol kovový kľúč.