Pirátske dievča

Kde ste?

Bol druhý deň ráno a ja som zrovna vyšla na chodbu. Pred chvíľou som vstala a vďaka slnku si uvedomila, že už musí byť pred obedom. Nechápala som prečo ma nezobudili a keď som vyšla z izby všade sa rozliehalo iba hrobové ticho. Premkol ma zlý pocit, že odišli bezo mňa.

,,Ahoj, začarovaná.'' Vydesene som sa otočila a srdce mi vyskočilo až do hrude.

,,Adriáno, nevieš sa ty náhodou premiestňovať?''

,,Nie.'' odpovedal prekvapene, akoby nechápal prečo sa ho niečo také pýtam.

,,Ako si ma to oslovil?'' nechápavo som naňho pozrela, keď mi došiel význam jeho slov.

,,Začarovaná.'' zopakoval a ja som začudovane zamrkala.

,,Prečo?'' spýtala som sa, ale Adriáno moju otázku odignoroval.

,,Klap sa chce s tebou rozprávať.'' povedal a usmial sa na mňa až sa jeho malý zvierací noštek nadvyhol.

,,Mačkolab je tu?''

,,Nie, to ty budeš tam.''

,,A kde presne je tam?''

,,To vlastne nie je dôležité. Skôr by si sa mala pýtať kedy.''

,,Tak teda kedy?''

,,Neviem.'' Zmätene som pozerala na Adriána a rozmýšľala či mi povedal vôbec niečo užitočné.

,,Kde sú všetci?'' rozhodla som sa radšej zmeniť tému.

,,To ti nemôžem povedať.''

,,Hmmm...'' Moje zmätenie narastalo a tak som sa rozhodla zaklopať na Johnove dvere. Nikto sa však neozval a drak na dverách bol prekvapivo nepokojný. Poletoval z jednej strany na druhú a vyzeral nervózne. So zlou predtuchou som zaklopala aj na ostatné dvere. Na chodbe však zostalo rovnaké ticho ako predtým, a okrem mňa a Adriána, ktorý na mňa upieral svoje tyrkysové oči tu nikto nebol. Snažila som sa zostať pokojná a rozhodla sa pozrieť do jedálne. Keď som prechádzala chodbami, v zámku bolo až neprirodzené ticho. Mágia, ktorú som po celý ten čas podvedome cítila bola teraz preč a miesto nej ma obklopovali iba chladné mŕtve steny. Prišla som k dverám vedúcim do jedálne a nervózne ich otvorila. Vošla som dnu, ale tam bolo rovnaké prázdno. Stôl bol zo včera už uprataný a nevyzeralo to, že by sa chystali raňajky. Rozmýšlala som kde by som mohla nájsť Amaryl, keď ma napadlo spýtať sa Adriána.

,,Nevieš...'' otočila som sa, ale nebolo po ňom ani stopy. Prekvapene som sa rozhliadla okolo seba, ale jediná známka života v zámku akoby sa prepadla pod zem. Rozhodla som sa vrátiť do haly, kde sme sedeli v prvý deň. Nervózne som zišla po schodoch a ocitla sa v ďalšej prázdnej miestnosti. Oheň, ktorý tu ešte včera zohrieval miestnosť bol preč a krb bol prázdny a čistý. Prešla som cez chodbu a otvorila dvere na konci izby. Vošla som do kuchyne, ktorá bola rovnako prázdna ako zbytok zámku. Vyšla som von a cez chodbu prebehla k dverám na druhej strane. Prešla som do tmavej zaprášenej izby, v ktorej sme boli prvý deň. Vyšla som cez ňu von, kde slnko svietilo vysoko na oblohe a dvere sa za mnou zavreli. Oproti zámku to vonku pulzovalo životom. Všade sa ozývali zvuky zvierat a šum listov. Zhlboka som sa nadýchla. Ani som si neuvedomila ako veľmi som bola napätá. Stále som však nemala poňatia kde sa nachádzajú ostatní. Zaťala som zuby a snažila sa rozmýšľať. Rozhodla som sa ísť sa pozrieť do okolitého lesa. Keď už nič iné, aspoň sa nemusím vracať do mŕtveho zámku. Dom čarodejnice vyzeral z vonku opäť ako malá chatrčka a nebolo ťažké ju obísť dookola. Nenašla som však žiadne stopy po kapitánovi a posádke, a tak som sa rozhodla ísť rovnakou cestou ako sme z Johnom prišli. Prešla som pár krokov a hneď som cítila, že je niečo zle. Prvé stromy boli od chatky asi 16 stôp. Bola som v polovici cesty keď som zrýchlila krok. Ale les sa stále nepribližoval. Rozbehla som sa a tvrdohlavo sa snažila dobehnúť stromy. Zastala som až keď som úplne nevládala s dychom. Rukami som sa oprela o kolená a pozrela k lesu. Bola som od neho stále rovnako vzdialená. Vydesene som si uvedomila skutočnosť. Odtiaľto sa preč nedostanem. Tieto čary mohla mať na svedomí iba čarodejnica.