Pirátske dievča

Obsidián

Prešlo sotva desať minút od ranného rozhovoru a už sme sa chystali na odchod. Achlys a ja sme  balili svoje batohy v našej spoločnej izbe. Nepredpokladám, že sa sem ešte vrátim.

Skontrolovala som svoje dýky za opaskom aj rezervné v taške. Keď som však strčila ruku trochu hlbšie do batoha, prekvapene som nahmatala malý predmet. Vytiahla som ho von a objavila obyčajný kus plachtovej látky, v ktorej bolo niečo zabalené. Odhrnula som ju a pod ňou objavila predmet menší ako môj prst. Bol to čierny obsidiánový prsteň. Prekvapene som naňho pozerala. Nič také som doteraz nemala, kde sa tu zobral? Navliekla som si ho na ukazovák a udivene zistila, že mi dokonale sedí. Keď som sa pozerala na lesknúci sa obsidián konečne mi došlo odkiaľ ten prsteň poznám. John má úplne rovnaký. Nosieval ho na ruke s odseknutým prstom. Ale tento musel byť menší. Johnovi by určite nesedel. Ešte raz som siahla do tašky a prehrabávala sa zbraňami a čistým oblečením. Po chvíli som narazila na papier. Spočiatku som myslela, že je to mapa. Keď som ho však vytiahla, z papiera sa stal list. Otvorila som ho a pozrela na úhľadne napísané slová čiernym atramentom.

____________________________

Vedel som, že sa už neprídeš lúčiť. Prepáč, že som odišiel s takými bezcitnými slovami, ale nemám rád rozlúčky. Chcel som ti niečo dať. Obsidián vznikol z ohňa.

John

____________________________

Dívala som sa na list v mojich rukách a srdce mi splašene bilo.

,,Deje sa niečo?'' neisto sa spýtala Achlys.

,,Nie.'' rýchlo som schovala papier späť do tašky a pokúsila sa o úsmev. Achlys sa neisto otočila. Vedela som, že mi neverí, ale našťastie sa ďalej nepýtala. Ja som si vydýchla a pozrela na prsteň na svojej ruke. Palcom som po ňom prešla.

,,Chýba ti otec?'' spýtala sa Achlys, ktorej to očividne nedalo. Ja som sa zahanbene začervenala. Nemala by som riešiť Johna, keď je môj otec v nebezpečenstve. Aj tak som však povedala:

,,Áno, mám o neho strach, ale... Chýba mi ešte niekto. Len si nie som istá, či ja chýbam jemu. A vôbec, či ho postrádam natoľko aby sa oplatilo bojovať za to.'' Nespúštala som pohľad z obsidiánu. Vybavovali sa mi všetky Johnove úsmevy.

,,Mne takto ešte nikto nechýbal.'' povedala Achlys a sama sa začervenala. Musela som sa zasmiať. Ona sa tiež usmiala.

List som si prečítala ešte niekoľkokrát, kým som skončila balenie. Nakoniec som zviazala batoh a prehodila si ho na chrbát. Achlys do toho svojho ešte stále hádzala zbrane. Udivovalo ma koľko ich tam vprace. No batoh akoby bol nekonečný.

,,Čo je to Rád?" spýtala  som sa, zakiaľ Achlys zamyslene pozerala na dno tašky. Ak nejaké malo. Roztržito zdvihla hlavu a pozrela mojim smerom.

,,Keď sme sem prišli, Rád tu už bol. Je to hŕstka ľudí, ktorí ovplyvňujú všetky kráľovstvá aj bez toho aby bývali v paláci. Je to malá skupina s dobrými známosťami. Pridali sme sa k Rádu chvíľu po tom ako sme sa sem priplavili. Iba pár z nich však vie kto skutočne sme. No vďaka nim sa môžeme dostať takmer  kamkoľvek." usmiala sa a pokračovala v práci. O chvíľu som znova prerušila ticho:

,,Ako to vyzerá na Severe?" Achlys prestala s balením a zasnene sa usmiala.

,,Páčilo by sa ti tam. Celý rok je tam zelená krajina. Elfovia žijú prírodnejšie. Tu to smrdí  ako močovka." znechutene sa zamračila a ja som sa opäť rozosmiala. Tiež som si to myslela. Ja som však najviac milovala slanú vôňu mora.

,,Keď to všetko skončí,  možno by sme tam mohli ísť s vami. Ja a otec." Tá predstava ma  ukľudňovala. Aj keď sa nebudeme plaviť, bola by som tam šťastná. Ďaleko od tohto krviprelievania.