Ja, Kurt

2. ako sťahovavý vták

1979

Moje prechodné pobyty sa striedali raz u matky, a raz u otca s tou jeho novou rodinou. Cítil som k nemu neskutočnú nenávisť za to, že nás tak ľahko dokázal vymeniť.

×××

Nakoniec som aj im všetkým začal prekážať a býval som u svojho najlepšieho kamaráta Alexa... samozrejme, jeho rodičia ma nevedeli vystáť dlhšie ako týždeň. Raz po večeri, som začul naliehavý šepot Alexovej matky.

,,Alex, je mi to ľúto, ale Kurt tu už dlhšie ostať nemôže,“ snažila sa mu potichu dohovoriť, netušila však, že ja stojím hneď za dverami a načúvam.

,,Ale mami...,“ Alex sa snažil namietať, ale márne, lebo hneď mu matka skočila do reči.

,,Alex, stačilo... povedala som ti svoj názor a nemienim o tom ďalej diskutovať. Očakávam, že s tým niečo urobíš. Rozumel si mi? TAK ROZUMEL SI?“

,,ÁNO, MATKA!“

V tej chvíli som počul priveľa... ani som sa s nimi nerozlúčil a hneď som si zbalil svoj batoh a odišiel som... Nakoniec som sa znovu, a hlavne proti svojej vôli, vrátil naspäť k otcovi.

×××

Áno, to som bol ja, nezvladateľný Kurt.
Už od mala sa hovorilo, že som hyperaktívny. Lekári mi predpísali lieky, ktoré boli založené na morfiu, aby mi pomohli sústrediť na školu, ktorú som, prekvapujúco, neznášal. Vďaka nim som, však, nemohol zaspať často až do štvrtej rána, a preto mi dávali sedatíva, ktoré ma zasa uspali. Pomaly, ale isto zo mňa robili narkomana.