Ja, Kurt

6. nový začiatok?

Nasledujúci deň som nasadol na autobus, smer Seattle. Od otca som odišiel so slovami:

,,Odchádzam do Seattlu za tetou Mary. Doma ma už nečaj,“ slovo doma som vypľul zo seba, akoby to bol nejaký hnus.

,,Čo ti to napadlo, sopliak? Prepáč, ale teraz nemám náladu na tvoje tínedžerské výstrelky. Padaj do svojej izby, ak nechceš, aby ťa postihol nejaký trest,“ nevyzeral nahnevane, ale skôr naopak - pobavene.

,,Otec, počul si dobre... odchádzam z tohto vydrbaného mesta,“ nemal som v pláne vysvetliť mu moje náhle rozhodnutie odchodu.

,,Takto so mnou rozprávať nebudeš, chlapče. Zabudni na to. Nikam nejdeš... A okamžite padaj do tej blbej izby, lebo bude zle,“ povedal mi výsmešným no už trochu nahnevaným hlasom.

,,Nejdem do izby.. Myslím, že o mojich rozhodnutiach už nerozhoduješ.. chcel som ti len povedať, že odchádzam od tejto jebnutej rodiny a že sa tu už nevrátim,“ povedal som pokojným, no neodbytným hlasom.

Otec bol bez slov, nevedel, čo mi má na to povedať.. ale bolo vidno, že to v ňom vrie. Potešilo ma to. Chcel som mu aspoň nejak vrátiť to, čo nám spravil... a hlavne mne... všetko to hrozné psychické týranie z jeho strany...

Vzal som si svoj obnosený batoh, v ktorom som mal asi dva páry ponožiek, tričko, päť dolárov a ID kartu.

Nebolo to bohviečo, ale našťastie som mal tie najteplejšie veci na sebe, kedže sa blížil koniec januára a vonku bola zima, ktorá bodala až do špiku kostí.

×××

A vybral som sa na cestu.

Otec na mňa z domu ešte pokrikoval nejaké nedávky a vyhrážky, ale nevenoval som mu žiadnu pozornosť. Začínal som nový život, v ktorom ma už on trápiť nebude.

×××

Trvalo to nekonečných šesť hodín, dokým som sa konečne dostal do svojho cieľa. Málokedy som vystrčil päty z mesta, bol som zvyknutý na jeho malé uličky a známe tváre.

Teraz som sa ocitol v džungli plnej mrakodrapov... Ľudia tu boli divní, večne uponáhľaní.

Dúfal som, že tu zmením svoju budúcnosť, ale v hĺbke duše som cítil, že tu, v tomto ruchu, sa to nenaplní.

Ale nemohol som sa hneď vrátiť naspäť... musím počkať dokým sa situácia ukľudní a ľudia zabudnúna ten incident s Bertou.

Pobudnem tu pár mesiacov a potom sa určite vrátim naspäť, do Aberdeenu.

Naposledy som tu bol, keď som mal šesť rokov... a to bolo desať rokov dozadu.

Snažil som sa rozpamätať, že kde asi tak býva. Spomenul som si na štvrť, v ktorej boli samé tehlové budovy... a na budovu s číslom 6.

Opýtal som sa okoloidúceho pána, či náhodou nepozná takú štvrť. Našťastie ju poznal a bola len tri bloky od toho miesta. Viac som nepotreboval počuť...