Ja, Kurt

5. vlak

1982

Už to nedokážem ďalej počúvať.

Prečo práve ja musím znášať také muky? Prečo som tu vlastne dnes šiel?

Posmešky na mňa útočili z každej strany. Rozkríklo sa, že sa istý bankár bol sťažovať na škole, kvôli svojej dcére (Berte), ktorá bola (vraj) predchádzajúci deň znásilnená. Rýchlosťou svetla sa to roznieslo po celej škole.

Čo sú toto za intrigy a klamstvá?

Bol som sám proti všetkým. Nemalo zmysel to popierať, nikto by mi neveril... všetci boli presvedčení o opaku. Nedokázal som sa ani uzavrieť do svojich myšlienok. Všade, kde som len vošiel, počul som len nekonečný šepot a následné výbuchy smiechu. A tie ich uštipačné pohľady... bodali do mňa ako nože.

Na chodbách do mňa stŕkali... bol som len obyčajný terč posmechu, najväčší smoliar.

,,No čo, pichač retardov... dúfam, že si si včerajšiu noc riadne užil!“

Počul som ako na mňa zo zadu niekto kričí. Nemusel som sa otáčať, vedel som, že to bol John. Nikdy si nenechal ujsť chvíľu, kedy by ma mohol ponížiť. Znovu sa mu to podarilo. Chodbou sa ozýval súhlasný smiech, piskot a dokonca aj potlesk. Kypela vo mne krv... toto sa už musí skončiť. MUSÍ!

×××

Už som nechcel dlhšie čakať... nebavilo ma to a po tej skúsenosti som už nevedel, ako ďalej budem pokračovať. Túto špinu už zo seba nikdy nezmyjem, bude ma stále prenasledovať...

Pociťoval som neskutočný smútok z toho, ako ma všetci ponižovali, ale taktiež aj neskutočnú zlosť.

Utrel som si slzu, ktorá mi lenivo stekala po líci.

Ľudia sú svine.

Nepodarilo sa mi dokončiť, čo som zamýšľal... odídem z tohto skurveného sveta bez slasti, po ktorej som tak veľmi túžil.

Zamyslel som sa, a ako som tak uvažoval, tak som dospel k tomu záveru, že v podstate nikto nezomrie ako panna...
Život nás totiž pojebe všetkých. A mňa dvojnásobne.

Uškrtnul som sa nad tou iróniou života.

×××

S kľudným srdcom som si sadol na koľajnice a čakal. Po hodnej chvíli som zacítil jemné chvenie kovu a v diaľke zazrel osľnujúce biele svetlo, ktoré sa ku mne blížilo neuveriteľnou rýchlosťou.

Bolo stále bližšie a bližšie...

500m...

300m...

100m...

Som si vážne istý, že to chcem spraviť?

Vlak už bol iba pár metrov odo mňa.
Už nebolo cesty späť.

××× 

Zatvoril som oči a čakal na spečatenie svojho osudu.

Vlak však, nesmeroval na koľaj, na ktorej som sedel... išiel na druhú, ktorú som si ani nevšimol. Presvišťal okolo mňa a sledoval som, ako sa predo mnou mihajú svetlá rozsvietených kabín.

Preboha, bol som len malý krôčik od ukončenia môjho krátkeho, šestnásť ročného života.
Srdce mi bilo ako zvon.

Konečne som upokojil svoj rýchly tep.

Bol som to skoro ja...
Skoro som len tak zahodil svoj život...
Osud však má so mnou asi iný plán..

A to bol zlomový moment, kedy som sa rozhodol, že začnem žiť nanovo...
A začne to tak, že sa presťahujem k svojej tete do Seattlu..