Ja, Kurt

4. Berta

1982

Sedel som na kraji mosta a neskučne som mrzol. Do tváre mi šlahal nepríjemný jesenný vietor, ktorý roztrapacoval moje blonďavé vlasy.

Pomaly sa stievalo.

×××

Nohami som hompáľal asi tri metre nad hladinou vody a uvažoval som, aká je približne hlboká. Vypil som posledný dúšok z vína a otupenými zmyslami som sa pokúsil postaviť. Pozrel som sa po oboch stranách mosta a nikde nebolo nikoho.

,,Paráda,“ pomyslel som si, ,,nikto ma nemôže zastaviť.“

Nádych,
výdych...

Chystal som sa na skok. Neuveriteľne som sa tešil na tú chvíľu. Jeden skok, a už nikdy nebudem pociťovať toľko hanby, kvôli môjmu dosratému životu... nikdy.

,,Budem konečne voľný,“ tá myšlienka úplne ovládla moju triezvo neuvažujúcu myseľ. Ale vtom sa mi zrazu zrekapitulovali v hlave Johnove slová.

Preboha, veď ja som stále panic!

Opäť, aj keď pri mne nikto nebol, som sa zahanbil... 
,,Nemôžem z tohto sveta odísť, ako niekto, kto nikdy nesúložil...“

A tak, rozhodnutý a otupený alkoholom, som sa vybral za Bertou. Našťastie, bola opäť sama doma.

Trošku silnejšie som zaklopal na dvere a po pár sekundách mi otvorila. Znova mala na tvári ten otravný vystrašený pohľad a to isté oblečenie, ktoré mala dva dni dozadu. Naplo ma...

,,Čo tu chceš?“ spýtala sa ma vysokým hlasom.
,,Najprv ma pusti dnu,“ odpovedal som, nie veľmi prívetivo. Akonáhle zavrela za mnou dvere, tak zo mňa vyleteli nepredstaviteľné slová.
,,Rozdajme si to,“ povedal som bez dychu. Berta najprv vyvalila udivený výraz, ale hneď na to sa uškrtla a pohodila svojími mastnými riedkymi vlasmi. Opäť mi prišlo zle, no pripisoval som to alkoholu. Zaviedla ma do svojej rúžovej izby a posadila ma na posteľ. Ona sa zatiaľ odišla pripraviť do vedľajšej izby. Pociťoval som neskučnú trému. Čo ak to nezvládnem?

,,Ehm, už si to niekedy robila?“ váhavo som sa opýtal.

,,No, áno... hlavne s bratrancom,“ dodala veselo. Chvíľu som sa spamätával z toho šoku. Začul som, ako vzchádza do izby a pomaly sa ku mne približuje... krok za krokom.

Zvihol som svoj zrak a v ústach som pocítil žlč. Berta predomnou stála vo špinavej spodnej bielizni, ktorá bolá priúzka na jej kyprú postavu. Zavetril som taktiež zápach jej spoteného tela a neskutočne zlý puch z jej genitálií. Nevydržal som to... musel som utiecť od tej hrôzy.

×××

Márne volala, aby som sa vrátil... neurobil by som to.  Utekal som, nevedel som ani kam, chcel som sa proste dostať ďaleko od toho prekliateho domu.

,,Vzduch, konečne čerstvý vzduch,“ konečne som sa mohol zhlboka nadýchnuť, keďže som už bol dostatočne ďaleko, na druhom konci mesta.

×××

Nemohol som uveriť tomu, čo som chcel spraviť... a ským hlavne.
Čo som si to len myslel?