Ja, Kurt

1. z obľúbeného outsider

Všetko sa začalo 20. februára v roku 1967 v malom americkom mestečku menom Aberdeen. Bol to krásny februárový pondelok, deň ako každý iný, ale napriek tomu bol predsa niečím výnimočný. Moje modré oči, totiž, po prvýkrát uzreli svetlo sveta. Rodinka tvorená manželmi Wendy a Donom Cobainom bola poctená hyperaktívnym členom, malým a vysmiatym Kurtom Donaldom Cobainom, čiže mnou. Neskôr prišli do hry ďalší dvaja uvrešťaní členovia, ale to už je iný príbeh, ktorému sa moje rozprávanie veľmi nevenuje...

×××

Moje detstvo bolo zo začiatku krásne. Objavoval som v sebe lásku k hudbe a umeniu. Veľmi rád som kreslil, spieval a tvoril amatérsku hudbu na hocičom. Moje tvorivé schopnosti v hudbe učarovala hlavne gitara. S hrdosťou o sebe môžem povedať, že som bol taká malá kombinácia Mozarta a Picassa. Viac ako hranie na gitare ma už jedine bavilo hrať rodičom na nervy. Nerád to priznávam, ale vymyslel som si imaginárneho kamaráta Boddaha, na ktorého som všetky svoje výstrelky mohol úspešne zhadzovať. Celkom sa mi to darilo, bol som taký malý rebel. A ľudia ma aj napriek tomu môjmu šibalstvu mali radi. Ako moja matka vravela, "Kurt si ľudí nevyhľadával, to ľudia si vyhľadaváli Kurta... bol neskutočné krásne a veselé dieťa." V tej dobe som sa cítil ako najšťastnejšie dieťa na svete.

×××

Osud mi však neprial. Žiaľ, nič krásne netrvá večne a moje detstvo nebolo výnimkou. Aj keď tie prvé roky môjho života boli krásne, ako z rozprávky, nakoniec ho však postihol temný mrak. V mojich siedmych rokoch sa všetko zvrtlo, keď sa rodičia rozviedli. V tej dobe to bolo nezvyčajné, ľudia sa často nerozvádzali, skoro vôbec.... ten pojem ani nebol známy. Pociťoval som neskotočnú hanbu za to, že práve moji rodičia to spravili. Zdalo sa mi, že to bolo zapričinené hlavne mojou vinou. Z malého vysmiatého a veselého chlapčeka som sa razom stal plachým a citlivým chlapcom. Toto obdobie bolo neskutočne ťažké pre mňa, dospievajúceho chlapca... poznačilo ma to na zvyšok života.

×××

Po rozvode som žil striedavo raz u otca, ktorý si medzitým stihol založiť ďalšiu rodinu, a raz u matky. V škole sa mi prestávalo dariť, z väčšiny predmetov som prepadával a kamarátov som už nemal skoro žiadnych, pretože videli, že som sa zmenil od tej udalosti... bol som odmeraný a nikoho som si nechcel pripustiť k telu.