Spojila nás láska ku koňom

6. časť

Ráno som ma zobudili padajúce kvapky na okenné parapety. Pretrela som si oči, pohmýrila som sa ešte chvíľu v posteli, potom šup do kúpeľne, kde som vykonala rannú hygienu a smerovala som do kuchyne. Otvorila som chladničku, vytiahla zeleninu, vajcia, šunku,a ďalšie potrebné suroviny. O chvíľu už bola cítiť vôňa omelety a čerstvo nakrájanej zeleniny. Podišla som ku dverám za ktorými sa nachádzala mamina izba. Otvorila som dvere, mamča už bola hore a pracovala. Proste moja workoholička.„Dobré ránko, raňajky sú na stole." Usmiala som sa na ňu. „Dobré aj tebe,o chvíľu tam budem. Zaliala by si mi prosím kávu kým prídem ?" otočila sana mňa s úsmevom od ucha k uchu. „Dobre, idem na to." Otočila som sa na päte a utekala som do kuchyne aby som tú kávu spravila čo najrýchlejšie aby stihla trochu vychladnúť. Mamča docupitala do kuchyne a sadla si zastôl. „Mmm, to krásne vonia. Je vidieť že si moja dcéra." Plesla ma po zadku práve keď som prechádzala okolo nej. Hodila som po nej vražedný pohľad, no hneď na to sme sa začali bezhlavo smiať. Dojedli sme raňajky, upratala som veci ktoré som zašpinila a sadla som si na pohovku a zapla televízor.„Mami kedy budem môcť ísť za Cháronom ? Veď som ho nevidela celú večnosť." .. „Tarane veď si stále chorá."Zamračila sa. „Ale už mi je lepšie!" prehlásila som víťazoslávne. „Choď si odmerať teplotu, daj si lieky, a kašleš ešte alebo niečo?" .. „Áno mami,teplotu ti poviem hneď ako si ju odmerám a nie už ani nekašlem a ani hrdlo ma nebolí." Odkráčala som do izby, zobrala som teplomer, vzala ho do úst.Po chvíľke ticha sa ozvalo tiché pípanie. „Hmm, 37.2, to sa dá. No trošku si prilepšíme." Pousmiala som sa. Zbehla som do obývačky za mamčou. „36.8!! už som zdravá!" skackala som okolo nej. „Ale aj tak by si mala ešte odpočívať, takže zatial žiadne kone." Úsmev mi hneď zmizol s tváre. „Grrr, prečo nie? Veď.."„Tara, jednoducho ešte nie si zdravá takže nepôjdeš a hotovo. Idem niečo kúpiť do obchodu, želáš si niečo špeciálne?" nadvihla jedno obočie. Niekedy som naozaj nechápala mamu, veď som už dospelá a mám svoju hlavu. „Nie"rýchlo som odvrkla a smerovala som k mojej izbe. Presne som vedela čo mám v pláne. Počkala som kým mama odíde a vyparila som sa zadným vchodom von. Vonku lialo ako z krhle, no aj tak som bežala k lesnej cestičke. Blato prskalo na všetky strany no nič ma neodradilo aby som išla za Cháronom. Udýchaná som prišla ku stajni kde už ma s erdžaním vítal Cháron.„Ahoj zlatíčko!" rozbehla som sa za ním do výbehu. Objala som ho okolo krku a nechcela ho pustiť. Vyšvihla som sa na neho aby som znovu cítila ten úžasný pocit. Jazdectvo je ako droga, čím častejšie chodíte tým viac sa stávate závislí. Hladila som Chárona po krku, zadku, chrbte, prečesávala som mu rukou hrivu. Zrazu však neďaleko udrel blesk, Cháron sa splašil, pretrhol ohradník a začal utekať rovno na našu lúku aj so mnou na chrbte. Snažila som sa ho zastaviť no nereagoval. Ostávalo mi len sa držať a dúfať že prestane bežať.