Spojila nás láska ku koňom

Ako to vlastne všetko začalo?

Môj život bol vždy zaujímavý. Niekto tam hore musí mať veľmi dobrý zmysel pre humor. Moje meno je Tarane Collinsová, no všetci ma volajú Tara. Mám 20 rokov a bývam v malej dedinke ktorú len ťažko nájdete na mape. Bývam so svojou mamou, otec sa od nás odsťahoval keď som mala 6 rokov. Dosť často pil, bol agresívny a bil mamu aj mňa. Teraz keď sme samé dve nám je oveľa lepšie.  Kone boli odjakživa mojim snom. Už ako malá som snívala o veľkej stajni plnej koní. Každý deň som prosila mamičku nech môžeme mať stajňu.  A pred piatimi rokmi sme si spolu splnili sen a kúpili sme pozemok neďaleko dediny. Bola to malá chalúpka s veľkou lúkou obklopenou lesom. Chalúpku sme zrekonštuovali a vybudovali prístavbu ktorá mala slúžiť ako stajňa. Už nám chýbali len kone. Mama si vybrala bieleho andalúzskeho koňa, a ja som sa zaľúbila do ebenovo čierneho žrebca ktorého ponúkali na predaj cez internetovú stránku. Pani ktorá ho predávala mi poslala fotky, dohodli sme sa na návšteve ktorá prebiehala v tom najlepšom poriadku. Bol to majestátny žrebec s mohutným krkom a krásnymi chodmi. Zaľúbila som sa do neho. Všetko sme dohodli a pani povedala že nám ho na ďalší deň privezú. Bola som ako malé dieťa ktoré sa teší na to ako si bude môcť rozbaliť darčeky pod stromčekom. Nastal deň príchodu žrebca a ja som celá natešená stála pri bráne a vyhliadala som auto. Onedlho som zbadala svetlá auta za ktorým sa tiahol príves pre kone. Nedočkavosť vo mne vrela. Auto zastavilo, otvorili príves a... Ostala som ako obarená, z vozíku vyšiel na kosť vychudnutý, dobitý a utrápený kôň. Do očí sa mi tlačili slzy, nie z toho že to nie je ten pravý kôň ale preto že je niekto schopný toto spraviť zvieraťu. Neváhala som ani chvíľu , vzala som ho do jeho boxu, priniesla mu hŕbu sena, jadra a plné vedro vody. Zavolala som mame nech príde. Neubehlo ani 10 minút a už stála pri boxe a neveriacky krútila hlavou . „Toto nie je ten kôň ktoré ho sme videli, ako to je možné? Musíme ho ihneď vrátiť a dožadovať sa toho ktorého sme videli, idem im hneď zavolať!" neveriacky krútila hlavou. „Nie, mami! Nemôžeme ho tam vrátiť! Veď pozri sa v akom je stave, nemôžeme ho tam vrátiť ! Nedovolím ti to ! Ja sa o neho postarám. Mami, prosím." Stála som si za svojím. „No dobre, verím ti" pohladila ma po tvári a usmiala sa na mňa. Od tohto dňa ubehli 3 roky a z uboleného a utrápeného koňa je teraz nádherný silný a vznešený žrebec, Cháron.