Black Lucky

Štvrtá kapitola- Čašník

Hneď ako som otvorila oči na scénu nastúpila pálčivá bolesť hlavy. Sucho v ústach nebolo o nič príjemnejšie. Zvraštila som tvár, vzala som perinu a pritiahla si ju vyššie aby ma nerušilo to netrpezlivé slnko , ktoré sa pokúšalo zmariť môj plán na dlhší spánok. Avšak keď moje oči spočinuli na ručičkových hodinách, vypleštila som oči a čo najrýchlejšie som sa snažila dostať z postele a ešte rýchlejšie sa upraviť a trieliť do práce.
Bolo sotva osem hodín ale o necelú pol hodinu som mala dohodnuté stretnutie s jednou cestovnou kanceláriou. Bolo to naozaj jedno z významných stretnutiach. Nemohla som to brať na ľahkú váhu.
Obliekla som si priliehavé čierne šaty a lodičky s platformou.
Nasadila som si slnečné okuliare, naštartovala som a dupla na plyn.
Začala som premýšľať.
Má vôbec zmysel sa takto obetovať?
Obetovala som hotelu všetok môj súkromný život, nehovoriac o tom milostnom. Možno, že bola chyba vo mne, že si Nikolas našiel milenku. Nevenovala som mu dostatočnú pozornosť.
Pevne som zovrela volať, čo ak len moje myšlienky sú pravdivé?
Zapla som teda radšej rádio a započúvala sa do pesničky, len aby som prehlušila moje myšlienky.

"Meškáte pani Lackovičová!"
"Ospravedlňujem sa," sadla som si do kresla a vzala do rúk papiere a tvárila sa, že pečlivo čítam zmluvu.
"Nemám priveľa času tak prejdime priamo k veci."
"Moment! Dohodli sme sa na desať percentnej provízií a v zmluve je napísaná päťdesiat percentná."
"To musí byť dajaký omyl, pretože mi nedohadujeme si spoluprácu ak nemáme z toho podiel minimálne štyridsať percent."
"Tak to musím povedať, že ma tešilo ale vaša ponuka mi nevyhovuje. Jasne sme sa dohodli na desiatich percentách a teraz prosím zoberte si tie vaše papiere a nemrhajte mojim drahocenným časom."
"Ako sa to len opovažujete?!?"
"Keby ste dodržali podmienky tak aj ja by som sa správala adekvátne."
Nečakal odo mňa takú reakciu. Myslel si ako dobre uzavrie obchod ale zmýlil sa. Mňa nik neoklame.

Poobede som podpisovala posledné dokumenty, povzdychla si a pozrela sa na hodiny. Bol práve čas obedu. Vzala som do rúk kabelku a telefón, napísala krátku správu Petre.

Posadila som sa ku stolu s číslom dvadsaťjeden a objednala si citrónového radlera, cesnakovú polievku a hamburger.
Vyzerala som kedy Petra príde, netrvalo jej však dlho keď sa objavila pri bare a usmievala sa na mňa. Bola nesmierne rada, že ma konečne po tak ukrutnej dlhej dobe vidí. Vôbec sa nezmenila aj keď sme sa videli na jarnom festivalu kvetín, ktorý sa konal na Obchodnej ulici.
"Viki!"
Hlúpa prezývka z detských čias. Ako som ju len ja neznášala.
"Kim," usmiala som sa od ucha k uchu a silno ju stisla.
"Bolo načase sa ukázať aj na prírodnom slnku. Nie len byť zavretá v kancelárii a mať zapnuté svetlá."
"Nekarhaj ma už toľko, radšej mi povedz ako sa máš a čo máš nového."
Petra sa postavila a ukázala guľaté bruško. Mohla byť v piatom mesiaci.
"Gratulujem!"
"Ďakujem, cítim, že to bude dievčatko."
"Ako si môžeš byť taká istá?"
"Jednoducho to cítim."
Nechcela som jej kaziť radosť. Priala som jej iba jedno, aby to dieťatko bolo zdravé.
Petra bola tak nadšená, že mi musela porozprávať každý jeden detail. Videla som jej v očiach iskričky radosti.
"Kristián bude dobrým otcom, som o tom presvedčená," stisla som jej ruku a pozrela sa jej do očí a ustila ju, že myslím vážne každé jedno slovo, ktoré som doposiaľ povedala.
"O ničom inom nerozpráva. Je tak isto nadšený ako ja."
Už dlhšiu dobu ak si dobre pamätám Petra túžila po svojom vlastnom potomkovi. Petra pracovala v škôlke ako vychovávateľka, bolo naozaj vidno na nej ako ju tá práca napĺňa a robí šťastnou.
"Ale nehovorme iba o mne, povedz mi niečo o tebe a Nikolasovi," povedala Petra s plnou pusou, div, že je kúsok jedla nevypadol z úst.
"Nechcem ..." veľmi ťažko sa mi rozprávalo tak som si do úst radšej vložila ďalší hranolček.
"Stalo sa snáď niečo? Veď Nikolas bol milý..."
Petra niekedy nevedela kedy je lepšie iba ticho mlčať prípadne prejsť na inú tému.
"Rozišli sme sa," odpovedala som jej priam nečujne.
"Prosím?"
Petra sa okamžite začala dusiť.
"Podviedol ma so Jacqueline."
Odpila si z pohára a prepichla ma pohľadom.
Vravievala mi aby som si dávala na Nikolasa pozor ale ja som ju nepočúvala. Bola som oslepená jeho dokonalosťou.
Podišiel ku nám čašník a chcel nám vziať prázdne taniere od polievok ale zarazil sa.
Pozrela som sa na mladého čašníka a pochopila som prečo tak zaraz stuhol.  Taktiež som stuhla.
Stál tam Richard a hľadel na mňa.
Petra si to nevšimla, nesmierne ma to potešilo. Venovala sa odpisovaniu na správu od Kristiána.
"Potrebujem sa s vami porozprávať," uprel na mňa svoje zeleno hnedé veľké oči.
Prikývla som a pobrala som sa k schodisku ktoré smerovalo ku východu. Richard ma nasledoval.
"Nemal som na výber."
"Neviem kam tým mierite."
"Musel som si nájsť ďalšiu prácu, avšak nezvládnem oba úväzky."
"Mám to brať tak, že chcete odísť z môjho tímu čašníkov?"
"Milujem tú prácu, ale..."
"Zajtra o desiatej príďte do mojej kancelárie, podpíšete papiere a ste voľný."
"Prosím Nikola..."
"Zajtra."
Zvesila som ramená a pobrala sa späť k Petre. Bola som sklamaná, že odo mňa chce odísť jeden z najlepších barmanov.
Avšak osud to tak chcel a ja tomu už nezabránim.

Túto kapitolu by som chcela venovať Petre :D Uži si to ♥♥♥