Black Lucky

Siedma kapitola- V prítmí

Bolo kúsok po siedmej a ja som pobehovala z jedného konca šatníka na druhý a prehrabávala som sa vo veciach. Vystrájala som ako pri prvom rande, ktoré sme mali s Nikolas. Chýbal mi, mnohokrát som mu chcela zavolať a spýtať sa či je v poriadku a povedať mu tie hrejivé slová, ktoré sme si vravievali. Avšak toto bolo už dávno preč, ale ja nie a nie sa cez to preniesť. Mala by som mu snáď dať ešte jednu šancu? A odpustiť mu všetky jeho hriechy?
Začalo mi byť zle od žalúdka a musela som potláčať pocit na zvracanie.
Zhlboka som sa nadýchla, zavrela oči a predýchavala ten nepríjemný pocit, ktorý sa stupňoval.

Mala som si snáď obliecť šaty alebo priliehavé rifle?

Keď sa ozval zvonček poskočila som, obliekla som si narýchlo modré rifle, biele volné tričko s malým vačkom na hrudi, čierne Nike topánky a šedý kabát. Počasie dávalo jasne najavo, že už sa k nám blíži december. Pozrela som sa do zrkadla, prečesala si vlasy prstami a naniesla sýtočervený rúž, vzala si kabelku a vyšla z môjho útočiska. 

"Ber to ako nezáväzné stretnutie, najeme sa a odvezieš ma domov."

"Keď budeš chcieť môžeme sa poprechádzať k Dunaju."

"Jedlo a domov!" 

Richard šoféroval naozaj opatrne, zaujímalo by ma či takto riadi aj keď je v aute sám. 

Tak ako sa začala jazda mlčky tak aj skončila. Obaja sme mlčky sedeli na svojich miestach. Ja som pozorovala okolitú krajinu- mihotajúce sa svetlá okolo mňa. A Richard sa plne venoval šoférovaniu. Chcela som prerušiť to neznesiteľné ticho ale nakoniec som si to rozmyslela. Richard držal volant tak pevne až mu obeleli hánky. Čo ho trápilo, že musel tak zatínať päste a ubližovať tým volantu?

Ako správny džentlmen mi otvoril dvere a pomohol mi vystúpiť. Moje oči spočinuli na moste SNP. Pozrela som naňho spýtavými očami, prečo sme tu a čo tu robíme.

"Zdá sa ti nevhodné tvojho titulu?"

Bola som síce inžinierka,  ale čo mal spoločný môj titul s týmto miestom?

"Nie," riekla som a odula som spodnú peru. Vôbec sa mi nepozdávalo jeho správanie. Ako keby ho vymenili za tú chvíľu.

Kráčali sme po schodoch k výťahu, ktorý nás mal vyviesť až hore do reštaurácie. Asi pred dvoma rokmi som tu bola s Nikolasom. Premkol ma pocit smútku a beznádeje. Toto bude ešte dlhý večer, vravela som si.

Usadili nás úplne od okolitých návštevníkov a ponúkli nám kvalitné víno. Povzdychla som si a zapozerala sa na krásnu panorámu nočnej Bratislavy. Bola tak krásne osvetlená. Chcela som sa nabažiť čo najviac tým unikátnym výhľadom. Pod nami sa premávali autá, zaujímalo ma čo asi tak ostatných ľudí trápi a kam sa tak zbesilo ponáhľajú. Z myšlienok ma však vytrhol hlas čašníčky.

"Poprosím vás steak, médium."

"Premýšľal som ako ti to čo najlepšie povedať. Nikola ja viem, že som mladý a nerozvážny. Mám dvadsaťdva rokov, život ešte len pred sebou ale..."

Premýšľal nad svojimi slovami tak pečlivo. Chcel si byť úplne istý  váhou každého jedného vyrieknutého slova.

"Ale chcem ho prežiť s tebou. Nikola už nedokážem ďalej skrývať svoje city. Je mi fuk čo na to bude vravieť moja mama, ba dokonca spoločnosť. Milujem ťa a chcem byť s tebou!"

Zarazilo ma to a tak mi hodnú chvíľu trvalo až som našla odpoveď. Pozrela som sa mu do očí a uvidela, že naozaj myslí tie slová vážne a nie sú to len vyrieknuté slová bez svojho opodstatnenia. Taktiež som musela premyslieť si svoju odpoveď. Richard mi nebol ľahostajný ale taktiež mi nebol ľahostajný názor okolia a najmä rodiny.

"Povedal si naozaj silné slová," žiadna iná vhodná odpoveď mi nenapadla.

"Pochopím ak ma odmietneš, veď predsa si krásna zrelá žena, ktorá si môže vyberať..."

Jeho slová mi láskali srdce. Chytil ma za ruku a zahľadel sa mi do očí a čakal na odpoveď. Pozeral na mňa tak prosebným pohľadom, len aby som mu povedala to, čo chcel on počuť. Bola to však pravda?

"Richard..."

V tom nás však vyrušila čašníčka pokladaním tanierov na stôl s jedlom. Voňalo to tak božsky a určite aj chutilo.

Naše ruky sa oddelili a mne ihneď chýbal jeho dotyk. Vzala som príbor a nakrájala si ten lahodný kus mäsa a následne vložila do úst. Vychutnávala som si, každé jeho sústo.

Po dobrej večeri nasledoval dezert s pohárom dobrého vína. Len tak sme na seba hľadeli a užívali si tú chvíľu, keď sme obaja nemuseli vyrieknuť ani jedno slovo a pritom sme vedeli, kam sa naše myšlienky uberajú.

Pri stole sa objavila postava, podľa nepatrného pohľadu to bol muž. V tom som si to uvedomila. Stiahla som ruku z tej Richardovej a postavila sa.

Mal oblečenú bielu košeľu a čierne rifle. Vrchné gombíky mal odopnuté a tým ukazoval dokonalú hruď. Rukávy mal tak tesné až sa človek obával, že sa ten rukáv čochvíľa roztrhne.

"Chcel som sa ti ospravedlniť ale asi je to už zbytočné," pohľadom spočinul na Richardovi.

"Prosím porozprávajme sa."

Vzala som si zo stoličky kabelku a pri východe mi mladá slečna podala môj šedý kabát. Až teraz som si uvedomila ako nevhodne som sa obliekla.

Vonku bolo príjemne chladno aj keď bolo len pár dní do chladného decembrového mesiaca. Pevno som si pritisla kabát ku telu a zaviazala si ho.

"Našla si si za mňa veľmi rýchlo náhradu," ukončil naše mlčanie ako prvý Nikolas.

"Bola to iba nevinná schôdzka."

"Tomu vravíš nevinná schôdzka, keď sa držíš s cudzím mužom za ruky a vymieňate si zamilované pohľady," povedal to s takým hnevom až ma striaslo.

"Zakazuješ mi stýkať sa s ľuďmi?"

"Nie!"

"Nikolas ja som ti bola verná..."

Položil mi na pery prst a tým ma umlčal, hľadela som naňho a čakala. Jeho pery sa však začali nebezpečne približovať.

Naše pery sa spojili a následne medzi sebou začali odohrávať vášnivý boj. Mierne som pootvorila ústa a tak dovolila jeho jazyku aby pohladil ten môj.

Odlepili sme sa od seba a mlčky na seba pozerali.

"Zbohom," povedala som a priam začala pred ním utekať. Nepriala som si nič viac, len aby sa tento bozk nikdy nestal.

Slzy sa mi začali gúľať po líci. Schody som brala po dvoch a vo výťahu si tie neposlušné potvory zotrela bruškom palca. Párkrát som sa nadýchla a vydýchla. Dvere sa otvorili a ja som priam utekala do reštaurácie za Richardom.

Prišla som ku stolu kde sme ešte pred pätnástimi minútami spolu sedeli, ale teraz stôl bol prázdny. Pozrela som sa na Bratislavský hrad a všetko pochopila.

Všetko som zničila.

ĎAKUJEM , ŽE STE SI PREČÍTALI AJ ĎALŠIU KAPITOLU. LIKE A KOMENT MA VEĽMO POTEŠIA :))))