Black Lucky

Piata kapitola- Nevinná

Netrpezlivo som klepkala nechtami o drevený stôl a čakala na chvíľu keď Richard otvorí dvere, podpíše papiere a ja sa s ním v dobrom rozlúčim. Poprajem mu veľa šťastia a každý si pôjdeme svojou cestou.
V noci som toho veľa nenaspala. Prehadzovala som sa z jedného boku na druhý a premýšľala nad Nikolasom. Bolo niečo krátko po pol druhej v noci a ja som konečne zaspala. Avšak sníval sa mi sen s Richardom.
Ja som sedela na terase môjho domu a on sa veselo na mňa usmial, podal mi miešaný drink a pobozkal ma na pery.
Bola to snáď túžba alebo len nočná mora? Nebola som si ničím istá, môj život sa zmenil o tristošesťdesiat stupňov. Jedného dňa som bola šťastne zasnúbená s mužom, ktorého milujem a na ďalší deň zisťujem, že nebol asi ten pravý.
Z premýšľania ma vytrhol môj telefón.
Zvraštila som tvár a pozrela sa na displej. Volala mi agentka Laurentová, bola to mladá slečna s bohatými skúsenosťami, ktorá mi plánovala svadbu.
"Ako sa má moja krásna nevesta?"
"Agentka Laurentová aké milé, že si zavolala. Budeme musieť zrušiť celú svadbu. SVADBA SA NEKONÁ!" vyhŕkla som na ňu dávku informácii a nových skutočností.
Isteže sa vypytovala čo sa stalo, fňukala do telefónu a isteže nezabudla na dávku ľútosti a súcitu. Nadávkami taktiež nešetrila.

Bol neskorý večer a ja som si spokojne odkusovala z veľkého červeného jablka a premýšľala nad svojim životom. Svetlo z počítaču osvetľovalo moju tvár, lenivo som ťukala jednou rukou do klávesnice a objednávala veci potrebné od čistiacich prostriedkov až po bežné suroviny na prípravu jedál.
Áno uznávam, trávila som v práci viac času ako hoc kto iný, ale bolo vidno moje úsilie.
Poslednýkrát som si odhryzla z jablka a ohryzok zahodila do smetného koša. Utrela som si ústa a ruky do servítky a tú taktiež zahodila.
Postavila som sa, odoslala som objednávku a pobrala sa ku skrini s mojimi vecami. Obliekla som si krémový kabát a vzala kabelku. Chcela som zamknúť pracovňu ale nevedela som nájsť kľúče. Začala som sa prehrabávať vo veľkej čiernej kabelke a zbadala preložené papiere. Upútali všetku moju pozornosť. Prebehla som rýchlo očami po napísanom texte. Bola to nepodpísaná zmluva, ktorú mal prísť dnes Richard podpísať. Úplne som naňho zabudla.
Po chvíli som našla kľúče od kancelárie, zamkla som a pobrala sa k autu.
Nastúpila som doň, kabelku položila na stranu spolujazdca a naštartovala som. Pozrela som na papiere ktoré mi trčali z kabelky.
Potrebovala som ho vidieť. Bola som zaskočená sama sebou, ako mi vôbec mohol toto napadnúť, taký nonsens.
Srdce však kričalo a hlava sa poddala tomu kriku.
Zaparkovala som tesne pri bytovke kde Richard býval, teda dúfala som, že tam býva. Vchodové dvere boli otvorené, privolala si výťah a nechala inštinkt aby zasiahol. Ešte nikdy ma nesklamal, ak sa jednalo o takéto veci.
Zaklopala som na tmavé dvere a čakala. Srdce mi bilo ako o závod.
Dvere mi otvoril Richard, mal oblečené čierne tričko a tepláky. Vydýchla som si, nesklamal si ma opäť.
"Nikola? Čo tu robíš? Ako vieš kde bývam?"
"Nemohla by som ísť dnu? Nechcem to riešiť na chodbe."
Ani som si neuvedomila, že mi Richard začal tykať.
Pozrel sa za seba akoby sa chcel uistiť, že mi nehrozí žiadne nebezpečie.
Otvoril dvere a odstúpil z nich a tak mi dal jasne najavo, že môžem vojsť dnu.
Chodba nebola veľká, na stene viseli vešiaky  s kabátmi. Pod vešiakmi bol botník s topánkami. Veľké zrkadlo bolo hneď oproti. Steny boli krémovej farby. Vyzula som si lodičky a kabát podala Richardovi. Ten mi ho ochotne zavesil a podal mi papuče. Ja som ich s radosťou prijala, kedže v byte mal drevené parkety. Z chodby sa išlo priamo do obývačky, sedačka v tvare L s vankúšmi pôsobila pohodlne. Usadila som sa teda na ňu a počkala na Richarda. Musím uznať, že som sa u neho cítila naozaj príjemne, tak domácky.
"O čo sa jedná?"
"Mali ste sa dnes u mňa zastaviť a podpísať papiere."
"Prepáč zabudol som."
"My sme si potykali?"
Nevšímal si moju pripomienku a položil predo mňa pohár s vodou. Nízky stolík bledej farby dokonale ladil k obývacej stene. Prezrela som si v rýchlosti celú obývačku ale nikde som nevidela žiadnu kvetinu, ani umelú. Cez otvorené okno do obývačky fúkal príjemný chladný vzduch. Nadýchla som sa a položila na stôl papiere. Podala mu pero a ukázala kam to má podpísať. Pero položil a pozorne si prečítal zmluvu. Snažil sa čo najrýchlejšie prečítať text, aj keď mu to niekedy robilo ťažkosti, lebo sa musel vraciať už k prečítanému textu.
Odpila som  z pohára a prehovorila.
"Mohli by ste mi prosím povedať dôvod prečo chcete odísť?"
"Nepočúvali ste ma, žiadal som..."
"Nepovedali ste mi dôvod," bránila som sa.
"Nedali ste mi príležitosť."

Začalo svitať keď som opúšťala Richardov byt.
Prosila som si pádne vysvetlenie a on mi ho aj poskytol. Nebol na vine on ale JA!
Richard sa staral o ťažko chorú mamu, platí jej lieky, liečenia a taktiež opatrovateľku. A keď toto všetko zaplatil zostávalo mu iba veľmi málo peňazí na jeho vlastné bývanie a existenciu. Nechodieval nikam inam len do práce a domov.
Zaklipkala som očami. Bolo mi naozaj Richarda ľúto avšak patril mu môj obdiv.
"Prosím nezvážiš ešte moju ponuku?"
"Nie Nikol, som ti vďačný za to ale nechcel aby si na mňa hľadela takto ako práve na mňa hľadíš. Vidím ti to v očiach."
"Mal si byť neodbytný."
"Takto to je lepšie," usmial sa a vtisol mi na líce bozk. Podlomili sa mi kolená, nechápala som prečo. Bolo ešte priskoro na hoc aké zoznamovanie sa a hľadanie si nového partnera. Ale srdcu nerozkážem!

Pokúšala som sa zo seba zmyť všetku moju skazenosť. Richard mi otvoril oči. Premýšľala som nad jeho slovami. Aj keď bol tak mladý mal už isté veci prežité a nevravel hlúposti.
Začínal sa mi čím ďalej tým viac páčiť.

Like a koment ma poteší 😄😄😄 ďakujem za prečítanie ♥♥♥