Black Lucky

Dvanásta kapitola- Doktor

Od posledného stretnutia som sa už s dievčatami nestretla. Potrebovala som čas na premyslenie. Mala som sa riadiť podľa rád Petry a nepredať podnik? Alebo snáď si z pliec vziať to obrovské bremeno? 

Petra mi volala už niekoľkokrát, ale ja som jej to nikdy nezodvihla. Nechala som telefón vyzváňať čo najdlhšie prípadne ho úplne vypla. Nechcela som nikoho vidieť a ani počuť. Chcela som si užívať samotu a pokoj. Priala som si len jedno. Aby mi nik neohlásene nezaklopal na dvere. Marek mi posielal maily, ale ja som vždy na nich iba stroho odpovedala. Celý podnik je v jeho rukách. Isteže mi písal často krát mail, v ktorom už nedochádzal nájsť iné východisko ako dať výpoveď.  Upokojila som ho a poprosila som, aby to ešte tých pár dní zvládol. 

Sedela som pri krbe a počúvala Siu. Jej hlboký hlas sa ozýval po celej obývačke. Zavrela som oči aby som umocnila ten príjemný pocit. 

Premýšľala som kedy by som sa chcela vrátiť naspäť do kancelárie, neťahalo ma to tam. Bola som rada za to kde teraz som. Pesnička sa skončila a po dome sa ozvalo klopanie. Počkala som, nevedela som či sa mi to zdá alebo v pesničke sa objavila melódia, ktorá zahájila ďalšiu skladbu, ktorú tak dobre nepoznám. Klopanie však bolo čoraz viac nástojčivé. Vzdychla som si a deku odhodila kamsi na koniec sedačky. Neochotne som otvorila dvere a mala som chuť ich okamžite zavrieť. Nepovedala som snáď dosť jasne, že chcem byť sama? 

"Bála som sa o teba!"

"Ako vidíš som v poriadku."

"O to nejde."

"Tak potom o čo?"

"Nezachovala som sa najlepšie."

"Som rada, že si to priznáš. A teraz prosím ťa odíď. Presvedčila si sa už o tom, že som vporiadku. Zbohom!"

"Prepáč! Chcem sa ti ospravedlniť."

"Prímam." 

Chcela som zavrieť dvere ale Petra strčila nohu medzi dvere.

"Chcem byť sama."

"Nika... au!"

Petra začala kričať a chytať sa za brucho. Okamžite ma premkla panika. Dvere som otvorila dokorán a okamžite ratovala Petru. 

"Kde ťa to bolí?"

Od bolesti zatínala zuby a nevedela zo seba vydať jedno slovo. Iba kričala a plakala. 

Z vešiaku som zvesila kabát, obula si prvé topánky, ktoré som našla a zamierili sme k autu. Pomohla som Petre nastúpiť a potom okamžite som uháňala do nemocnice. Bratislava bola preplnená tak ako vždy. Kľučkovala som pomedzi autá a tie mi jasne dávali znať, že ohrozujem nielen svoj život ale aj ich. Bolo mi fuk, či bude moje auto oškreté, ba dokonca či idem podľa predpisov. Dôležité bolo to aby Petra a to malé boli v poriadku. Neóny sa len tak mihali okolím a ja som sa snažila plne sústrediť na cestu. Občas som sa obzrela za seba či je Petra v poriadku. Uľavilo sa mi, keď som uvidela nadpis Nemocnica. Zaparkovala som priamo pred vchodom.

"Počkaj tu!"

Vbehla som dnu ako víchor a očami blúdila po priestrannej hale, na sedačkách sedeli smutný príbuzný. Sem tam sa mihli sestričky a doktori. Slzy som mala nakrajíčku, bola som bezradná.  Všimla si ma mladá sestrička. Okamžite ku mne pribehla.

"Stalo sa vám niečo?"

"Nie... mne nie... ale... ale mojej kamarátke."

"Upokojte sa a ešte raz mi povedzte čo sa vám stalo."

Videla som ako na mňa upierali doktori a aj pacienti svoj spýtavé pohľady. Sestrička fľochla na lekára, ktorý od nás stál len pár metrov. Ten okamžite zareagoval a tiež pribehol k nám.

"Ste v poriadku slečna?"

Prečo ma nik nepočúva a stále sa ma pýtajú tie isté veci stále dookola?

Zrak som upriamila na doktora, zdal sa mi povedomí.

Mal hnedé, mierne kučeravé vlasy a modré oči. Avšak v tom strese som nedokázala ani povedať jednu súvislú vetu. Ešte nie to aby som spoznala pána Doktora.

Nadýchla som sa a povedala im všetko od začiatku. Ako Petra ku mne prišla až po to ako sme sa pohádali a ona začala mal bolesti. Okamžite sa rozbehli k môjmu autu. Vo vnútri bola Petra, ktorá bola celá spotená a ubolená. Tvár mala celú zvráštenú od bolesti a nechty zabárala do koženého sedadla.

"Nádych.... výdych..." Stále dokola opakoval Doktor.

O pár sekúnd Petru položili na nosidlá a utekali s ňou priamo na pôrodnú sálu. Chcela som utekať spolu s nimi ale nešťastne som zakopla a poranila si členok. Pálčivá bolesť mi prechádzala až do spánku. Doktor sa ku mne zohol aby mi pomohol ale ja som mu iba ukázala rukou, aby išiel radšej pomôcť Petre a nie sa tu zaoberať zraneným členok. Nechcela som aby na Petru dával niekto iný pozor, chcela som aby tam bol pri nej. Dôverovala som mu, aj keď, som ho poznala sotva pár minúť. Poslúchol ma a rozbehol sa za vŕzganúcimi nosítkami. Ja som sa pozviechala zo zeme a odkrivkala do čakárne.

Zdalo sa mi to ako celá večnosť. Bolesť stále neprechádzala ale bola som natoľko unavená, že som zadriemala.

Zobudila ma až niečia ruka, ktorá spočinula na mojom ramene. Nikla som sa a pokúsila sa zaostriť. Bol tam doktor, ten doktor, ktorého som od seba odohnala a poslala ho za Petrou.

"Je v poriadku?"

"Áno, porodila krásneho chlapčeka."

Rukami som si prikryla ústa a z očí mi vyšli slzy šťastia. Zaklonila som hlavu a poďakovala Bohu.

"Priniesol som ti niečo na tú nohu."

Podal mi vrecko s zmrazenou neznámou tekutinou. Pozrela som sa mu znova do tých očí a spoznala som ho. Veď to predsa bol Ján Tóth! 

Vrecko spadlo na nemocničnú podlahu, pozrela som naňho ako obarená.

"Ty... ty tu pracuješ?"

"Keby si mi dala príležitosť, tak by som ti to určite povedal..."

Chcela som namietať ale Ján mi okamžite skočil do reči.

"Ak chceš môžeš..."

Nenechala som ho to ani dopovedať, iba som prikývla, postavila ale znovu sa ozvala pálčivá bolesť. Ján si to všimol a chytil ma okolo drieku. Moje srdce poskočilo, pozrela som sa mu do očí a on do tých mojich. Chcela som ho v tom momente pobozkať a poďakovať mu. Odvrátila som však pohľad a odkrivkala spolu s ním do neďalekej izby, kde spala Petra. Sadla som si na kraj postele a zmačkla jej ruku. To ju prebudilo. Usmiala som sa na ňu a ona mi ten úsmev opätovala.

"Ďakujem ti!"

Pohľad som upriamila na malého človiečika, ktorý si spokojne odfukoval v malej postieľke.

"Ako sa volá?"

"Tobias."

"Ďakujem pán doktor!"

"Dovoľ mi aby som ti niekoho predstavila," pozrela som sa na Jana a on na mňa.

"Toto je Ján Tóth, ten o ktorom som ti rozprávala."

Pooo veľmi dlhej dobe je tu ďalšia časť. Sama neviem či som s ňou spokojná :/