Black Lucky

Prvá kapitola- Chlapček

Povzdychla som si a vzala do rúk ďalší štós papierov. Sedela som za mohutným mahagónovým stolom. Z každej strany sa na mňa valilo kopu papierov a listov. Pozrela som sa na hodiny, ktoré viseli na stene oproti stolu. Ukazovali presne polnoc, pretrela som si oči a nahlas si povzdychla. Práce som mala už vyše hlavy, bola som unavená. Každý deň som vstávala s pocitom, že sa na mňa valia iba problémy a nik mi s tým nedokáže ba dokonca ani nechce pomôcť.

Vzala som si zo skrine kabát a kabelku. Moje nohy sťažka dopadali na podlahu, ktorá bola z tmavej žuli. Prešla som okolo bonsaja a zamkla pracovňu. Privolala som si výťah, skrátila som si čakanie pozerania sa do telefónu. Všimla som si, že mi napísala moja dobrá priateľka Petra Laborecká, či by som s nimi nezašla na pár drinkov do La Putiky. Petru som spoznala ešte na základnej škole, sedávali sme spolu v prvej lavici v strednom rade a plánovali sme si skvelú budúcnosť. Milujúca rodina, skvelá práca, to boli naše sny. Útla postava, hnedé rovné vlasy po prsia a orieškové oči, taká je Petra. Úplný opak mňa. Plnšie stehná taktiež boky, široký chrbát, modré oči a medové vlasy.

Otvorila som vchodové dvere ešte naposledy skontrolovala, azda je auto zamknuté a zabuchla dvere. Položila som kľúče na stolík pri vešiaku. Vyzliekla si kabát, taktiež aj čierne lodičky a ponaťahovala si prsty na nohách, toľkej slasti sa mi už nedostalo dlhú dobu. Rukou som sa pokúšala nahmatať spínač, po chvíli sa mi to podarilo. Pri stene bola biela kožená sedačka do písmena L, čierny nízky stôl, oproti sedačke bol krb s tehlovým obložením. Tehly boli hnedo-krémové. Pri krbe sa týčili dva krásne veľké bonsaje. Celá miestnosť počas dňa bola osvetlená  denným svetlom. Na stenách krémovej farby viseli veľké moderné obrazy.
„Nikolas?" zašepkala som. Znova som zhasla a pobrala sa pozrieť do našej čiernej kuchyne. Avšak ani tam nik nebol. Namierila som si to teda na druhé poschodie. Moje nohy dopadali na čierne schodisko, snažila som sa chodiť čo najtichšie, aby som náhodou nezobudila môjho snúbenca Nikolasa Koronera. Bol to fotomodel, ktorý cestoval po celom svete. Mal blonďavé vlasy, modré oči a vyšportovanú postavu, meral približne stoosemdesiat centimetrov. Bol snom každej ženy a ja som nebola výnimkou. Spoznali sme sa približne pred piatimi rokmi na jednom benefičnom večierku. Bol tam ako model, ktorého ste si mohli prenajať na jednu noc a zárobok by putoval na charitu pre chudobné rodiny. Odvtedy čo som si ho priniesla domov už neodišiel odo mňa. Bola som tá najšťastnejšia žena. Teda aspoň som si to myslela. Prešla som snáď celý dom ale nikde som ho nevedela nájsť. Nebol ani pri bazéne ba ani v kúpeľni. Ako keby sa po ňom zľahla zem.

Ranné lúče mi príjemne hladili tvár, zavrela som oči a vychutnávala si ten pocit. Keď som prišla do kancelárie mohla som sa opäť zahĺbiť do vybavovania papierov. Z práce ma vyrušilo naliehavé klopanie. Nestihla som povedať ani ďalej a už vo dverách stál mladý muž. Mohol mať tak približne dvadsaťpäť isto nie viac, možno aj menej. Mal hnedé vlasy vyholené na bokoch a vrch mal dokonale začesaný dozadu, hnedo-zelené oči a mal oblečené rifle modrej farby a biele tričko s dlhým rukávom. Nemôžem povedať, že bol chudý, bol presný opak Nikolasa. Mal síce pár kíl navyše, musím uznať, že mu to pristalo.

„Slušnosti vás nenaučili?" spýtala som sa, neodpustila som si prísny pohľad. Hľadela som naňho tak ľahostajne. Nebol ničím viac ako len mladý chlapček bez slušného vychovania.

„Vraví mi kto? Nemáte právo ma súdiť."

Musím uznať, že má guráž. Nik v jeho veku, ba dokonca ani môj rovesník by mi nedokázal povedať takéto ťažké slová. Prepichla som ho pohľadom.

„Dane? Ale ste snáď upratovač?"

„Nemáte právo..."

„Ja presne viem aké mám práva. Nemusíte mi ich diktovať."

„Je snáď niekto to vás dokáže skrotiť?"

Toľká drzosť, odkiaľ ju len berie?

„Ako sa opovažujete so mnou takto rozprávať?!?"

„Chcem si zjednať podmienky."

„Aké to len podmienky? Tu diktujem ja zákon a pravidlá, nie vy!"

„Každý piatok potrebujem skôr odísť z práce."

„Nepočuli ste ma?"

„Taktiež vás chcem poprosiť..."

„Stačí! Okamžite odíďte!"

Podišla som ku dverám, rázne ich otvorila a tým mu naznačila, že to myslím naozaj vážne.

„Neopovažujte sa!"

„Nikdy som nestretol tak bezohľadnú ženu."

„Odíďte!"

Buchla som dverami tak silno až som poskočila od strachu. Začala som zhlboka dýchať.

Čo ak mal ten chlapec pravdu?

Kopla ma múza a teda poriadne :) keď sme takto krásne ukončili sériu Ruži tak prečo sa nepustiť do písania ďalšieho príbehu. Budem naozaj rada, ak tento príbeh ohodnotíte LIKE a napíšete KOMENT :) Dúfam, že sa vám bude tento príbeh páčiť :)