Black Lucky

Devätnásta kapitola- Fotka

Jeho tvár mi neschádzala z mysle. Aj keby som to veľmi chcela bolo to priam nemožné. Vždy keď som zavrela oči som videla jeho usmievajúcu tvár, jeho oči ma skúmali. Aj keď nebol pri mne. Ani nemusel byť. Nebolo to iba obyčajné písanie si nevinných správ, cítila som to. V mojom vnútri sa rozprestierala dokonalá harmónia a pokoj, ktorý som už necítila veľmi dlhú dobu.

WendyW
-Nebol si tu veľmi dlhú dobu PoloM 🙄!?! Stalo sa niečo?

Správu si prečítal ale neodpovedal. Spravila som snáď niečo zlé?

PoloM
- V práci mám rušno. Nemá to nič spoločné s tebou. Ale ty si tu skoro stále 😉.

WendyW
-Som chorá.

Správa doručená.

Mám sa mu priznať? Mám ju povedať o sebe pravdu? Priznať sa, že som psychicky chorá a nikdy si už s ním nenapísať ani jedno písmeno?

WendyW
-Krátim si tu čas.

PoloM
-Prajem ti skoré uzdravenie.

WendyW
-Ďakujem ti )))

PoloM
-Keď sa vyzdravieš, neskočili by sme spolu na kávu 😉?

Správa odoslaná.
Sprava prečítaná.

PoloM
-Teda ak chceš.

WendyW
-Veľmi rada.

Nie ešte nenadišiel ten deň, aby som sa mu mohla priznať. Nechcem ho stratiť! Čo ak ho ale nestratím?
Nemôžem však nič riskovať. Je to priveľké riziko.

Ako týždne ubiehali a ja som sa s PolomM spoznala o niečo viac, som sa odhodlala po veľmi dlhej dobe poprosiť mamu, aby ma pustila na krátky výlet do mesta. Tak veľmi som dúfala a priala si aby mi to povolila. Cítila som sa akoby som mala opäť sladkých štrnásť a musím mame hlásiť každý jeden môj pohyb, ktorý chcem spraviť.
Rázne to však zamietla.
Schmatla som telefón a vyťukala to známe číslo. Len jeden človek ma dokázal zachrániť.
Zvonilo to hodnú chvíľu, obávala som sa už toho najhoršieho, že mi dotyčná osoba nezodvihne.
"Ahoj Nika!"
Ozvalo sa nakoniec na druhej strane telefónu.
"Ahoj, nemohla by si prosím ťa prísť?"
"O desať minút som u teba."

"Máš návštevu," zakričala mama z kuchyne.
Postavila som sa, obula si papuče a rozbehla sa k dverám.
"Stalo sa nie..." Jacqueline to nestihla ani dopovedať, pretože som jej už ruku pritískala k ústam. Nechcela som aby mama počula čo i len jedno slovo.
"Potrebujem aby si ma odtiaľto dostala. Nevydržím to tu už ani jednu sekundu. Si lekárka a sama dobre vieš, že moja choroba nie je natoľko vážna, že by mi musela mama zakazovať stretávať sa s hocikým živým."
"Lenže ja nie som..."
"Dočerta Jacqueline, prosím ťa ako kamarátku, sestru!"
"Čo ti povedal tvoj lekár?"
"Nepamätám si to."
"Aké lieky to vlastne berieš?"
"Ja neviem! Ja neviem ani to či vôbec reálne tu si, alebo je to len prelud mojej fantázie."
Po tomto priznaní som to nevydržala. Hodila som sa Jacqueline okolo krku a silno sa rozplakala. Hladila ma po chrbte a bozkávala ma do vlasov.
"Prosím povedz mi, že nie som na tom až tak zle. Prosím!" Bola som už zúfalá. Tak nesmierne som túžila po slobode.  Po aspoň jednom nádychu na čerstvom vzduchu bez svedkov. Tak veľmi som si priala život spred roka, keď som zistila, že ma Nikolas podvádza so Jacqueline. Dala by som hoc čo za to, aby som mohla znova prežiť pár minút z toho života.
"Najprv mi ukáž svoje lieky a lekársku správu."
Potichu sme vošli dovnútra, pokynula som Jacqueline aby sa nevyzúvala a priamo sme zamierili do mojej bývalej pracovne. Mama bola priveľká puntičkárka, čiže som presne vedela, kde založila prepúšťaciu správu aj s diagnózou.
Podala som ten cenný papier Jacqueline a ona ho začala podrobne čítať.
"Prines mi ešte tvoje lieky," povedala so strachom Jacqueline.
Potichu som vošla do maminej izby, kde na poličke mala položené moje lieky aj s presným dávkovaním. Vzala som ich a utekala na koniec chodby do pracovne.
Po chvíli Jacqueline na mňa pozrela so strachom v očiach. Podala mi papiere a lieky.
"Nie som si istá, ale... ale... nemáš schizofréniu."
Malé svetielko na konci tunela. Konečne som ho videla. Jacqueline mi dala dôvod dúfať.
"Zle ti diagnostikovali chorobu. Ale nie som si istá..."
"Dala si mi nádej a to je pre túto chvíľu dôležité!"