Black Lucky

Dvadsiata kapitola- Rana pod pás

Nikdy by mi ani v tom najhoršom sne nenapadlo, že sa Petra takto zachová. Toľká drzosť, nehoráznosť. Jej milovaný Kristián odišiel, neoznámil jej nič, iba jedno slnečné ráno sa Petra prebudila z prebdenej noci nad postieľkou chorľavého syna a na sedačke našla kľúče od bytu. Jeho polka šatníku zívala prázdnotou. Všetky košele boli zvesené z vešiakov, ktoré sa pri jej dotyku pohli. 

Nemala právo ho súdiť. Nepozná ho! Teda popravde ani ja. Iba cez internet. Ani neviem jeho pravé meno, ale on o mne vie toľko vecí. 

Nabrala som odvahu a vytočila jeho číslo. Po hodnej chvíli zodvihol, v reproduktore sa ozval hrubý mocný hlas. 

"Da?"

"Ha-halo...tu je Nikola."

"Kto?"

"WendyW..."

"Takže sa voláš Nikola, konečne poznám aj tvoje pravé meno a nie je tvoju hlúpu prezývku na zoznamke."

V jeho hlase bol počuť ruský akcent. A to mi podlomovalo kolená. 

"Vyrušujem ťa?" Spýtala som sa opatrne. 

"Nie...teda," nedopovedal to, pretože mu niekto narušil jeho súkromie. 

"Ja tobi vse skazal," povedal a silno zabuchol dvere. 

"Prepáč ale musím teraz dačo naliehavé vybaviť. Ale určite to doriešime dnes pri večeri. O deviatej po teba prídem." A zložil. To bolo všetko čo mi povedal. 

Bola som tak neskutočne nervózna, že som nevedela čo robiť skôr. Či upratať byt alebo sa ísť pekne namaľovať a obliecť si tie najkrajšie šaty aké mám v šatníku. Ale načo by som upratala pedantne byt, veď nepôjde ku mne domov. Alebo snáď áno? 
Potrebovala som si skrátiť čas na čakanie a tak som zavolala svojej priateľke Jacqueline a všetko jej povedala. Nečakala som však, že práve ona bude takto reagovať. 

"Chce ťa iba využiť na to, aby dostal občianstvo. O nič iné mu nejde! Je to predsa ukrajinec! Všetci sú rovnakí!" 

"Nikdy by som si ani len na sekundu nepomyslela, že práve ty toto povieš." 

"Mám ti snáď pogratulovať k tvojmu úžasnému rozhodnutiu?" 

"Čakala som hoc čo, len nie toto." 

"Prepáč ale musím ťa sklamať. Určite ťa nebudem podporovať v tomto... nebudem radšej hovoriť v čom."

"Toľká nenávisť! Nepoznáš ho, nevieš o ňom nič."

"Hovoríš akoby si ho poznala už roky a ste manželia."

Nepoznám ho dlho. To je pravda, ale cítim, že on taký nie je. Cítim to!

"Prepáč, ale mám prišiel už ďalší pacient... Dávaj si pozor!"

"Ahoj," a položila som. Nedokázala som nič iné povedať. 

Pozrela som sa pozorne na seba do zrkadla, keď som si nanášala maskaru a uvedomila si jednu vec. Mám tridsaťosem, som osamelá, nemám muža, deti. Mám iba peniaze, matku, ktorá ma chcela pripraviť o zdravý úsudok a spraviť so mňa psychopata, kamarátky, ktoré mi neprajú ani jedna, normálny harmonický vzťah. A teraz... teraz tu sedím a skrášľujem sa pre cudzieho človeka, o ktorom viem tak žalostne málo, že by sa dalo povedať, že o ňom neviem nič. Koľkokrát som pred týmto zrkadlom sedela a skrášľovala sa. Pre Nikolasa, Richarda, Jana a nakoniec pre neznámeho krásavca. Nepoznala som ani jeho meno. Jeho skutočné meno, iba hlúpu prezývku na zoznamke. 

Zvonček zazvonil a ja som sa rozbehla k dverám. Ešte poslednýkrát som sa obzrela do zrkadla, či je všetko podľa mojich predstáv. Zhodnotila som sa na výbornú. 

"Ahoj," usmial sa a podal mi tri červené ruže. Boli naozaj krásne. 

"Ahoj," úsmev som mu okamžite opätovala a vzala si ruže. 

"Nemusel si si robiť starosti."

"To je maličkosť pre mňa. Chcel som ťa potešiť a spraviť dobrý dojem." 

"Podarilo sa ti to."

Večera prebiehala podľa mojich predstáv. Smiali sme sa a rozprávali sme si vtipné historky z detstva. Vyzeralo to ako romantické klišé. Cítila som sa však príjemne, takže mi to neprekážalo. 

"Pôjdeme sa ešte poprechádzať alebo chceš ísť už domov?" 

"Poďme sa poprechádzať." 

Ako sme sa prechádzali nočnými uličkami Bratislavy zastavili nás policajti. 

"Môžem poprosiť váš občiansky preukaz?" 

Ochotne som mu ho podala. 

"Dobre ďakujem, a môžem poprosiť ešte aj váš doklad totožnosti?"

Pozrela som sa na Pavla, roztrasenými rukami mu podal svoj pas. 

"Pane pôjdete s nami."

"Čože? Prepáčte, ale prečo by mal ísť s vami?"

"Váš priateľ je tu nelegálne. Ak nepodloží dobrý dôvod na pobyt, hrozí mu deportácia."

Zostala som tam stáť ako obarená, bez slov. Nevedela som čo mám robiť, ako reagovať. Po chvíli som si však uvedomila jedno. Pomôžem mu aj keby ma to malo stáť väzenie. Tak ako on mne pomáhal v ťažkých časoch, tak isto pomôžem aj ja jemu.