Denník Sarah Krenekovej

Prepáč

„Nie, nie, nie" smiali sme sa. „ Môj otec je nemec a moja mama z Kolumbie a ja som sa narodil v Austrálií"

„Bože, to máte dosť zložité" smiala som sa. „ A prečo preboha na slovensko?"

„To dodnes neviem. Tiež im nadávam" smiali sme sa. „A ty čo? Síce myslím že sú v slovenskom kalendári vaše mená s bratom ale niesu také typické pre Slovákov. Či?"

„No také netypické ale sme rodáci. Bohužial" srkala som ovocný koktail. Pomaranč, čučoriedky, maliny, jahody a med. Mňam.

„Prepáč, že teraz začnem niečo od veci ale všimol som si že máš priateľa čižé asi by nebolo vhodné keby ideš somnou na ples"

Pane bože ako mu len toto vysvetlím. Nechcem aby si myslel že s ním chodím. Je to debil a hanbila by som sa za Adama. „No on nie je moj priateľ. Je to zložité. On je môj ex. Len sa asi s tým nevie zmieriť a vkuse ma otravuj" vyhovárala som sa.

„A ha" nastalo ticho. Prechádzali sme sa po parku sadu Janka Kráľa. Bolo tam naozáj krásne. Veštko rozkvitalo. Úžsné

Snažila som sa hneď vyplniť ticho a zmenila som tému. „Ako sa ti páči na škole."...

Toľko sme kecali, že som si ani neuvedomila ako čas letí. Videla som že sa stmieva ale vôbec som si to neuvedomila. Šli sme sa ešte najesť do Eurovei k Dunaju. Bolo to fakt super. Dlho som chodila s Adamom a takýto program sme nemali a s ním som len kamarátka a .... No úžasne. Veľmi príjemne som sa s ním cítila. Po nejakom čase som kukla na telefón. Desať neprijatých hovorov a bilo pol jedenástej. Odprevadil ma ešte aj domov. Jak gentleman.

„Dúfam že si sa nenudila. Bolo mi s tebou príjemne" kukala celý červený do zeme.

„Bolo mi úžasne. Naozaj ďakujem. I keď budem mať prúser ale stálo to za to. Tak dobrú noc" nahla som sa k nemu a dala som mu pusu na líce. Prekvapene na mňa pozrel a potom s úsmevom sa otočil a odišiel. Zbytok večera som si vypočula ďalšiu kázeň moje mami ale nejako ma to nerozčuľovalo. Bola som prijemne naladená.

Ráno som pred školou videla stáť spolu Sebiho a Sašu. Wau. Toľko som na nich zízala že sa Sebi obzrel. Božeee!!! Prešla som okolo nich dnu ako nič. Na hodine som sedela v strednom rade a v právo rade o lavicu zemnou sedel Sebi a lavicu predo mnou Denis. Denis sa cez hodinu na mňa otočil a usmievali sme sa na seba. Cítila som že sa Sebi pozerá. A nech.

„Slečna Kreneková!" prerušila nás učiteľka. „Chcete niečo k tomu povedať?"

Kukli sme sa s Denisom zas na seba a zasmiali sme sa.

Na obede sme šli spolu. Po ceste ma zastavila Natália. „Myslela som si že ťa to aspoň trochu mrzí. Ale nie. Nevedela som že môžeš byť taká sviňa. Boli sme najlepší priatelia. Ublížila si nám a hlavne Sebimu. A myslela som si že ti na vašom kamarátstve záležalo" vyčítala mi všetko. S takým pohladom ..... a ani ma nepustila k slovu a hneď odišla. Cítila som sa hrozne, po prvé ponížená a sklamaná a smutná.

„Prepáč Denis musím ísť" zvrtla som sa a šla von zo školy. Potiekli krokodílie slzy. Kvôli takejto veci mám stratiť priateľov? Prečo? „Kurva!"

„Sarah?" počula som za mnou. Prichádzala ku mne Dia. „ Ideš už domov? Pôjdem s tebou"

Vypočula si ma. Prvý človek, ktorý si ma najprv vypočul a potom súdil. „Nemôžeš sa nechať zneužívať Sára! Je to obyčajný chuj"

„Ja viem. Ale neviem čo mám robiť. By si ho nespoznala. Neviem čo to je za človeka ale to Adam nie je. Och Dí som taka rada že si si ma aspoň ty vypočula. Moc to pre mňa znamená" objala som ju. „Mala by si sa povyprávať so Sebim . Neskutočne mu to ublížilo. Och ide mi 93 tak paaaaa" rozutekala sa na autobus.

Večer som utiekla z domu. Prišla som pred jeho dom. Svietilo sa tak som teda zazvonila. Otvorila mi jeho mamina. „Ahoj Sarah. Čo tu o takejto hodine?"

„Prosím potrebovala by som súrne hovoriť so Sebim zavolali by ste mi ho?"

„A nepôjdeš dnu?" otvorila dvere dokorán.

Odstúpila som. „Nie, nie, nie. Nezdržím sa."

Otočila sa smerom dnu. „Sebastián poď dolu. Naozaj nepôjdeš dnu lebo akurát varím takže musím tam stáť." Bola dosť zlatá. Vždy sme si rozumeli. Neskutočná žena, taká láskava, taká milujúca matka.

„Tak bežte. Ja počkám vonku" otočila som sa a začala som sa prechádzať na chodníku medzi domom a cestou. Mala som strašnú trému, nevedela som ako zareaguje. Čo keď sa otočí a odíde. Počula som ako sa otvorili dvere. Zbadal ma a ostal stáť. Povzdychol ale nakoniec vyšiel von. Prvé pozitívom neutiekol keď ma zbadal. Pomaly kráčal ku mne a mne sa zvyšoval tep. Zastal predo mnou. Stratila som reč.

„Máš desať minút" povedal mi bez nejakého zafarbenia. Úplne bez citu.

„Jaa. Neviem ako mam začať. Viem, že som ti ublížila ale vážne to nie je tak ako to vypadá. Najhoršie je že si ani neprišiel za mnou aby si sa spýtal ako to naozaj je proste si sa mi otočil chrbtom." A už som bola nezastaviteľná. „V ten večer na diskotéke si ma zobral von a vyhrážal sa mi. Povedal mi, že ak to nebudeme predstierať tak spaví niečo čo sa mi nebude páčiť. Čo keby ti ublížil, dal by ťa zbiť, čo keby ublížili Kevinovi alebo Naty, Dii a Danovi. To by som neprežila. Fakt som sa bála. Nikdy som ho takého nevidela. A keď sa ma to pred vami spýtal nevedela som čo spraviť." Konečne som sa nadýchla. Ale on sa tváril stále rovnako.

„Prosím ťa čo mi to vyprávaš. Nech je aký je ale pochybujem že by sa ti vyhrážal takýmito sprostosťami" zasmial sa. Nahrnula sa mi guča do krku. On si myslí že si vymýšľam. „však okey buďte spolu ak si myslíš, že to je správne. Len ma fakt štve, že si ma nechala aby som robil zo seba debila keď som ťa obraňoval. Taký som nasraný. Toto je podľa teba priateľstvo?" bol vytočený vtedy začne vyhadzovať rukami.

„Prečo mi neveríš. V živote by som ti neklamala!" nahrnuli sa mi slzy do očí. Och som taká citlivka. Keď sa s niekým hádam buď sa rýchlo naštvem alebo plačem. „Myslím to vážne. Tak som chcela aby si bol vtedy pri mne. Tak som sa bála. Nikdy som ho takého agresívneho nevidela. Nechcel ma pustiť preč... Bože! Potrebujem aby si ma objal, prosím ťa. Nenechaj ma tu stáť" utrela som si oči.

„Bože Sar" krútil hlavou a ruky v bok. Nakoniec sa narovnal a konečne si ma k sebe privinul. Bože to bol taký neopísateľný pocit. Ani vám to neviem opísať. Jak keď sa s niekým nevidíte roky a zrazu príde a po prvý raz vás objíme. Tuho som ho objímala. Nechcela som aby ma pustil. Už asi nikdy. Dal mi pusu na vlasy a hladkal ma po hlave. „Neviem sa na teba hnevať prečo to robíš."

„Prosím ťa ver mi. Neklamala by som". Zrazu zahrmelo a zablískalo sa. Zdvihol sa vietor a pocítila som na tvári menšie kvapky.

„Poďme dnu" navrhola chcel ma pustiť.

„Nie!" spanikárila som. „Nepúšťaj ma. Ani nevieš ako mi chýbalo tvoje objatie"

Zasmial sa. „Aj tak som nahnevaný"

„Ak budeš somnou a budeš ma objímať tak mi to nevadí" smiali sme sa.

Zobral ma autom domov. „Zastav tak trošku ďalej"

„Utiekla si?"

„Možno" zašepkala som si po pod nos.

Zastal. „Dobre Sar. Budem ti veriť. Nesklam ma"

„Mám ťa rada" Nahlas som sa k nemu a objala som ho.

Chvíľu bol ticho. Nakoniec povedal. „Aj ja teba"

„Ďakujem za odvoz. Ráno sa uvidíme?" otvorila som si dvere.

„Jasné" pohladil ma po líci. Vystúpila som.