Denník Sarah Krenekovej

A čo ďalej

Ráno som už vyvolávala jak besná najprv Naty, potom Sebimu dokonca aj Danovu aj Dií a nikto mi nezdvíhal. Bola som nervózna. Zrazu mama zvreskla až z obývačky. „Sarah, Kevin poďte sem!"

Stretli sme sa s Kevinom medzi dverami a prevrátili sme očami. Mama si nás posadila a bolo vidieť že je dosť nasratá.

„Čo ma znamenať predošlá noc. Kde ste boli. Prečo ste prišli opitý? Kevin ona má len šestnásť!!" kričala na celý dom.

„Mami nekrič. Vysvetlíme ti to" snažila som sa ju upokojiť lebo bola až červená.

„prečo by som nemala kričať. Hm? Je ti zle? Boli ťa hlava? Vôbec ma to nezaujíma. Ako môžete byť taký nezodpovedný"

Otec prišiel za nami. „Mamina zas tak kričať nemusíš" aj otec bol otrávený jej krikom.

„Adrian toto je vážne. Vidíš na toto potrebovali chlapskú výchovu ktorú si im nedal" mama už začala dupať.

„Takto je to správne, áno vyťahuj to pred deťmi. Tieto tvoje haluze" nasraný a znechutený odišiel.

„Zas odchádzaš od problému. Na všetko som tu sama." Kričala za ním. „A vy mi to vôbec neuľahčujete. Čo keby sa vám niečo stalo, alebo keby vás chytili policajti. Pôjdem rovno do basy! A Kevin, keby ukradli Sarah. Kde ste potratili rozum. Čo ste si pre boha mysleli. Tvárite sa že ste dospeli a pritom robíte takéto nezodpovedné veci. Budete doma. Nikam už nepôjdete. Rozlúčte sa s neskorými príchodmi a labzovaním po vonku. Koniec" keď dokričala tak sme ani nedali šancu na obhajobu. Odišla. S Kevinom sme sa na seba pozreli úplne obarený.

Celý víkend sme boli s Kevinom doma. Pomáhali sme, upratovali, učili sa a doma bola tichá domácnosť. Taktiež som sa nedovolala nikomu z priateľov a ani sa neozvali späť.

„Kevin?" zaklopala som mu na izbe.

Otvorili sa dvere. „poď"

Sadla som si u neho na posteľ„Vypočuj si ma aspoň ty, prosím"

„Tak teda spusti" počúval ma.

„Mám taký pocit, že sa všetci na mňa hnevajú kvôli včerajšku. Ale, nikto nevie ako to bolo. Naty ma volala tancovať a on ma potom vytiahol von. Začal sa mi vyhrážať že ak neurobím čo povie tak to oľutujem. Proste som sa zľakla. No a keď došlo k tomu incidentu nevedela som čo mam povedať. Nevedela som čoho je schopný a tak som povedala že s ním chodí. Ale ono to tak nie je. Nechce." Až som sa rozklepala od nervozity.

„Akože sa ti vyhrážal," zdesene na mňa kukal Kevin.

„ pritisol ma ku stene. A vravel že už nie je obľúbený a blbosti. Že mám spraviť čo povie inač spraví niečo čo sa mi nebude páčiť" snažila som sa mu to ešte raz objasniť.

„Sarah. Nepáči sa mi to čo ten chalan robí. Myslím si že už prekračuje hranice a to myslím vážne. Prečo to nepovieš Sebastiánovi"

„Lebo mi po prvé nezdvíha a ja neviem. Nemôžem mu to povedať."

„Ale prečo, nechápem to. Pomohol by ti. Keby sme neboli spolu dával by na teba pozor. Šak ste najlepší priatelia"

Bože všetko musí vedieť. „No ja neviem Kevin. Proste nie" snažila som sa to uzavrieť.

Sebastian v pondelok ráno nenastúpil do autobusu. Prví krát som nemeškala. Bol v škole, všetci boli. Ale ignorovali ma. Cez hodinu som sa otočila na Sebiho. Pozrel sa na mňa s takým pohľadom. Neviem ho popísať, sklamaným, zničeným? Ale tento pohľad ma pichol až pri srdci. Chcela som niečo povedať ale v tom predo mnou stal učiteľ.

Keď zazvonilo na prestávku tak som sa rozbehla za Sebastianom. „Sebi" zvolala som na neho a on sa ani neobzrel. Bože prečo! Pri skrinkách som stretla Naty.

„Ahoj. Vypoč..." keď som sa jej chcela prihovoriť tak zabuchla skrinku a odišla. Prečo ma nikto nechce počúvať" šepla som si pre seba.

„A tu je moja princezná" ozval sa známi hlas. Bolo to milé. Začervenala som sa. Ale keď som sa otočila tak ma to všetko prešlo. Adam. „Ahoj" podišiel ku mne a pobozkal ma. Snažila som sa ho odstrčiť ale márne. Keď som otvorila oči na konci chodby stál Sebi a kukal mojím smerom. Nie! NIE!!!!

Adam sa odsunul. „Ahoj" usmieval sa na mňa a hladkal ma po tvári.Nahrnuli sa mi slzy do očí. Sklopila som zrak a odstrčila mu ruku. „Čo je?"

„Prečo to robíš? Prečo sa takto strápňuješ?" V krku som mala obrovskú hrču. „Neverím že toto si ty Adam" kukala som mu priamo do očí a neuhla som. Obzrel sa za seba na tých chalanov a zas na mňa. Buchol rukou do skriniek a odišiel.

Čo to malo znamenať?

Na obede som si najprv chcela k ním sadnúť ale potom ma to prešlo. ČO keby si odsadli. To by bolo trápne. Zbadala som Denisa. „Ahoj môžem si prisadnúť?"

S úsmevom na mňa pozrel. „Jasné sadni" .Je to asi jediný človek, kamarát ktorý zatiaľ nevie čo sa deje. A je mu to jedno. „Jak to že nesedíš s priateľmi?". Napchával sa sendvičom.

Myslím si že nemá význam mu to asi vysvetľovať. „Neviem, videla som ťa tu samého tak som si prisadla" nevinne som sa zasmiala.

„Jaj. Tak to som rád" usmial sa na mňa. „Rozmýšľala si nad tým plesom, či ešte nie?"

„Prepáč ešte nie. Ale tam ti vedieť určite." Obzrela som sa za nimi. Och bože. Čo mám robiť. Chcem byť s nimi, ale keď oni si ma ani nevypočujú. Z myšlienok ma vytrhla Denisova otázka.
„Nešla by si dnes na nejaký koktail alebo niečo?" spýtal sa tak nesmelo.

Normálne som stratila reč. „ Nooo, jasne a kedy?" snažila som sa vykoktať.

„Hmm, žeby po škole? Máš čas?" navrhol a zapil to Colou.

„Jasne"

Keď zazvonilo. A všetci sa rozbehli domov utekala som za Sebim. „Sebi?" chytila som ho za lakeť. Otočil sa rezko na mňa až som sa zľakla. „Prosím..." ani ma nenechal dopovedať.

„Sarah, kašli na to." Sarah? Sarah? Tak hrubo?

Bože keď som ho videla tak som sa chcela k nemu pritisnúť. Nemám rada keď sa hnevá, keď ma takto osloví, keď ma ignoruje. Trhá mi to srdce. Som na ňom tak závislá, že neviem si predstaviť že by sme sa prestali na dlhšie baviť. Ale on sa teraz otočil a odišiel.

„Môžeme" zastavil sa pri mne Denis.