Dcéra zradkyne - Neohrozená

11. kapitola

„...zajtra najlepší desiati kandidáti vykonajú svoj prvý čin ako členovia a vyberú si povolanie," Ericov hlas sa ozýva v plnej jedálni a zarezáva sa mi do uší ako nôž. Prebehnem k stolu, pri ktorom sedí Zeke, Shauna a Tobias a rýchlo si sadnem k nim. „Viem, že všetci už netrpezlivo čakáte na výsledky. Určujeme ich podľa prvej fázy pri bojoch, podľa druhej simulačnej fázy a napokon podľa poslednej záverečnej, kde ste si odskúšali bludisko strachu. Na obrazovke za mnou uvidíte výsledky."

„Prišla si akurát včas," zašepká mi Shauna. „Ale aspoň si sa vyhla tým jeho trápnym žartom." Zachechcem sa.

Na obrazovke za Ericom sa objavia mená tohtoročných kandidátov. Na prvom mieste zbadám Trisino meno. Vyhľadám ju v dave a povzbudivo sa na ňu usmejem. Úsmev mi opätuje, v jej očiach badám úľavu.

Druhé meno, ktoré po nej nasleduje je Uriahovo. Priskočím k nemu a zovriem ho v medveďom objatí.

„Ja som to vedela!" zvýsknem radostne a postrapatím mu vlasy.

„Hej, kazíš mi účes," zapiští. „A inak, cítim sa dosť trápne, správaš sa ako moja mama."

„Och, prepáč," odtiahnem sa a napravím mu košeľu. Potom sa uškrniem. Len čo si to stačím uvedomiť, Uriah ma zdvihne na ruky a prehodí si ma cez plece. Zjačím a začnem mu búšiť päsťami do chrbta aby ma pustil. No on sa namiesto toho rozbehne. Natriasam sa na jeho pleci a smejem sa na plné hrdlo. Potom ma pustí a zrazu sa ocitnem v náručí niekoho iného.

„Tu máš braček, nesiem ti ju," oznámi Zekemu Uriah a rozbehne sa späť k Lynn, ktorá skončila tretia a Marlene ktorá sa umiestnila hneď za ňou.

„Mohol by si ma pustiť?" spýtam sa ho s úsmevom. „Tvojmu bratovi zjavne preskočilo."

„Ako si želáte, slečna," odvetí a položí ma na stôl. „A môjmu bratovi šibe každú chvíľu, takže nič nové pod slnkom. No to ma podrž!"

„Čo?" Rozhliadnem sa okolo seba.

„Pozri na Štyriho," povie Zeke a ukáže prstom za mňa. Zbadám ho pri Tris. Práve ju objíma a venuje jej dlhý bozk.

„Ale nie," poviem neveriacky. „Snáď sa už konečne odviazal?" Myslím pri tom na Tris. Nepoznám ju dobre, v podstate som sa nikdy priamo nerozprávala, no príde mi sympatická. Vyžaruje z nej akási odvaha. Malá a nevýrazná prestúpená zo Sebazaprenia teraz paktuje s obávaným a drsným Štyrim. Skvelá kombinácia.

„Aj mne sa zdá," Zeke zažmúri oči. „Ale tuším Uriah nie je jediný komu tu preskakuje."

Zasmejem sa.

„Och, skoro som zabudol," Zeke sa pleskne po čele. „Poď."

„Kam?" zisťujem no odpoveď nedostanem. Zeke ma chytí za ruku a vykročí pomedzi hlúčik ľudí smerom k východu.

„Kam ideme?"

„Uvidíš," odpovie mi. „Uhni, nevidíš, že prechádzame?" Drgne akéhosi Neohrozeného, ktorý mu stojí v ceste. Vyjdeme na chodbu a prejdeme okolo skupinky Neohrozených, ktorá si striedavo podáva fľašu niečoho tmavého a na niečom sa smeje.

„Môžeš mi už konečne povedať kam ma vedieš?" dobiedzam.

„Ešte nie," Zabočíme za roh a Zeke ukáže na rebrík, ktorý vedie na strechu.

„Ideme na strechu?" spýtam sa.

Zeke ma jemne postrčí k rebríku.„A kam inam by sme asi po rebríku šli?"

Zagúľam očami a pomaly leziem hore. Otvorím poklop. Ovanie ma chladný nočný vzduch a vietor mi rozveje vlasy. Pomôžem Zekemu a vystriem sa. Pred sebou zbadám celé mesto. K nebu sa týči Centrála, ktorej vrchol svetielkuje pomedzi tmavé mračná. O niečo ďalej spozorujem svetlá budovy Informovanosti, Pranier, ktorý sa stráca v tmavých tieňoch noci a malé nenápadné domčeky, ktoré patria do štvrte Sebazaprenia. V diaľke sa črtajú polia Harmónie a schátrané budovy a lunapark, kde sme včera hrali boj o vlajku.

„Je to... je to nádherné," vdýchnem a rozplývam sa nad predstavou, že z takejto výšky mám celé mesto pod rukou.

„Však?" súhlasí so mnou Zeke. Obíde ma a sadne si na vyvýšený kraj strechy.

„Poslúž si," Potľapká miesto vedľa neho a ja ho poslúchnem. Prehodím si nohy cez okraj a zahľadím sa do tmavých tieňov uličky pod nami.

„Ako si to tu našiel?" spýtam sa ohromene.

Zeke mykne plecami. „Nudil som sa a tak som to tu objavil. Vlastne to bolo vtedy, keď si ovracala celú kúpeľňu." Zachechce sa.

„Mohol by si na to prosím ťa zabudnúť?" Zasmejem sa a položím si hlavu na jeho rameno.

„Na to sa nedá len tak zabudnúť," Jemne ho buchnem päsťou do pleca.

Zeke sa zakloní dozadu a oprie sa o ruky. „Tak? Nechceš mi niečo vysvetliť?"

Vzdychnem. „Neviem, čo ti na tom mám vysvetľovať."

„Nevieš?" začuduje sa. „Mám ti pomôcť?"

Stisnem pery do úzkej čiary. „Nemusíš," zašepkám. Nervózne si začne prstom kresliť krúžky po stehne.

Zeke na mňa pozrie. „Ak nechceš, nemusíš mi to vysvetľovať dopodrobna. Detailov ma môžeš ušetriť. Ale myslím, že mám právo vedieť, čo sa tu deje. Niečo mi s Tobiasom tajíte."

„Áno, súhlasím," zamrvím sa. „Mal by si to vedieť. No bojím sa... bojím sa, že to nepochopíš alebo tomu neuveríš."

„Takže mi neveríš," Neznelo to ako otázka, čo ma zabolelo.

„Nie," vyhŕknem, skôr než sa Zeke stihne nadýchnuť a niečo dodať. „Teda nie, verím ti. Jasné, že ti verím, no... akoby som ti to vysvetlila?" Zamyslím sa. Sleduje ma hĺbavým pohľadom, čaká na moju odpoveď. Rozhodnem sa, že nebudem chodiť okolo horúcej kaše. „Máš rád Neohrozenosť, však?"

Moja otázka ho zaskočí. „A prečo by som nemal mať?" odpovie mi otázkou, čo ma trochu rozčúli. Ja sa mu to tu snažím vysvetliť tak, aby som ho neranila a on, namiesto toho aby mi to zľahčoval mi to ešte zhoršuje.

Hnev potlačím a poviem: „Presne tak. A preto ti to povedať nesmiem. Pre tvoje vlastné dobro."

Zostane na mňa zarazene pozerať. Pravdepodobne som ho dosť zaskočila, keďže som mu stále hovorila, že mu to vysvetlím.

„Prepáč," dodám potichu a sklopím zrak.

„Chcete s Tobiasom ovládnuť Neohrozenosť? Chcete ju zničiť? Alebo o čo vám ide?" zasype ma zrazu Zeke otázkami. Nevyzerá nehnevane. Teda... skoro. Vidím, ako zatína ruky do pästí.

„Nie, nie!" zvolám. „Načo by mi to bolo? Nechcem ju zničiť a ani ovládnuť, preboha!"

„Tak prečo mi to tu všetko hovoríš?" spýta sa.

Zmĺknem. „Lebo..." Slovo, ktoré sa mi derie na jazyk, som ešte nikomu nepovedala. No aj tak si nie som istá. A preto radšej sklopím zrak a vetu nedopoviem.

Zeke stisne pery. „Och, tak prepáč, že ťa otravujem." V jeho hlas je toľko nenávisti, že ma to hlboko zasiahne a nedokážem sa pohnúť. Pozerám naňho ako vyoraná myš, neschopná jediného slova. "Prepáč, že ti prekážam."

Zeke sa postaví a vzpriamene sa dá na odchod.

„Nie, počkaj!" zakričím naňho, no jazyk sa mi rozuzlil neskoro. Zeke bez povšimnutia zmizne v otvore.

Ooo! Fuu! Ach! Nemám ani slov. Ale konečne som pridala ďalšiu kapitolu. A nedalo mi to a musela som pridať to video hore. Rusi sú proste božskí! :D