Dcéra zradkyne - Neohrozená

16. kapitola

  „V Harmónii?“ vysypem zo seba. „Ja... ako som sa sem vlastne dostala? Skoro na nič si nepamätám.“

  „To je možné,“ povie žena. „Ale priviedli ťa zo sebou tvoji priatelia. Bola si v hroznom stave. Prišli ste v poslednej chvíli, už si omdlievala.“
Zamyslene prikývnem.

  „Pýtala som sa tvojich priateľov čo sa ti stalo, no nevedeli odpovedať,“ pokračuje žena. Po chvíli ticha mi dopne, že chce vlastne odo mňa počuť, kto ma tak doriadil.

  Odkašlem si. „Kto vlastne ste?“

  „Johanna Reyesová,“ odpovie pokojne žena. Och, áno! Vodkyňa Harmónie. Ako som si na to nemohla spomenúť? Jej tvár až bila od očí a až teraz sa mi skutočne rozjasnila myseľ.

  „Neboj sa, môžeš mi veriť,“ dodá a zakryje mi rukou dlaň.

  „Nebojím sa,“ odseknem.
„Och, iste. Si predsa Neohrozená.“
Sklopím zrak. Už asi nie som, chcem dodať, no radšej sa zdržím. Ktovie čo sa za tie dva dni udialo.

„A ak o tom nechceš hovoriť, pochopím to,“ povie Johanna. „No mala by si vedieť, že tu nechceme hostí s tajomstvami. Hlavne ak sú ti tajomstvá nebezpečné.“

Prikývnem. „Toto tajomstvo nie je nebezpečné, tým si buďte istá.“

Johanna sa usmeje. „Výborne,“ Postaví sa.

„Johanna?“ oslovím ju. „Čo sa teraz deje v meste?“

Johanna stisne pery. „Myslím, že na to je ešte čas,“ odpovie mi. „Teraz musíš odpočívať.“ Zvrtne sa na podpätku a odkráča preč.

***
Nasledujúce dni vnímam len ako jednu obrovskú šmuhu.

Okolo mňa sa ako mravce hemžia ošetrovatelia. Merajú mi tlak, kontrolujú pulz a pichajú mi akési injekcie po ktorých sa cítim ako v oblakoch a mám chuť vstať z postele a spievať. Po čase ich začnem podozrievať, že mi dávajú sérum mieru nielen do žíl, ale aj do jedla.
Spoločnosť mi celý ten čas robí Peter. Vlastne ani neviem posúdiť, či je mi jeho spoločnosť príjemná alebo nie. Som šťastná aj za toho jediného človeka, s ktorým sa môžem porozprávať. Aj neho tu držia proti jeho vôli, ale aspoň mu dovolia postaviť sa a najesť sa v jedálni spolu s ostatnými. A tak mi vždy rozpráva čo je nového. Dozviem sa, že Tris si ostrihala vlasy a s Tobiasom sa zatiaľ ľúbia (čo ma asi zo všetkých správ najviac potešilo, keďže proti nim dvom nič nemám, aj keď úprimne – koho by aspoň trochu nezarmútilo, že ho neprišli navštíviť ani v jeden jediný deň?). V meste je vraj chaos. Nikto nevie s kým vlastne je, no nikto sa k tomu nechce verejne priznať. A preto Harmónia počas mojej PN-ky zvolala zhromaždenie a rozhodli sa, že nám ponúknu azyl. Teda presnejšie ponúknu azyl všetkým frakciám, ktoré o to požiadajú, aby si zachovali neutrál. Aj keď s istými podmienkami, ako sú napríklad, že nemôžeme uchovávať žiadne zbrane, fyzicky ublížiť niekomu inému a Peter mi trepal ešte nejaké podmienky, no vďaka séru mieru si ich už nepamätám.

S Peterom sme sa zblížili. Čo by som teda v minulosti vôbec nepovedala. On si vždy sadne na svoju posteľ so zloženými nohami pod sebou a s obväzom na ruke. Uvoľnený počúva všetko čo mu hovorím. A dosť často sa pristihnem pri tom, že sa mi páči taký aký je keď nie je tým drsným podrazákom a klamárom akým bol predtým. Aj keď ani teraz nemám istotu v tom, či to všetko len nepredstiera. No na to sa snažím myslieť čo najmenej, pretože jediné čo teraz najviac potrebujem je nádej.
No a ja ležím v posteli, pozerám do stropu a snažím sa čo najmenej myslieť na všetko čo sa udialo za posledný týždeň. A hlavne sa snažím nemyslieť na Zekeho.

Všetko to pociťujem postupne a pomaly. Každé ráno sa zobúdzam s tým, ako veľmi sa mi za ním cnie. Po jeho dotykoch a bozkoch, po jeho hrejivých objatiach. Po jeho dychu, ktorý sa mi už začína vytrácať z pamäti a ktorý som poznala snáď aj naspamäť.