Dcéra zradkyne - Neohrozená

17. kapitola

V izbe, ktorú mi pridelili si konečne vydýchnem od vonkajšieho sveta. Zatvorím dvere a zostanem sedieť na vozíčku medzi dverami. Očami si prezerám izbu a snažím sa premietnuť si posledných pár minút v mysli. V konečnom dôsledku prídem na to, že som si ani neuvedomila, ako veľmi ma nahnevali.
Chcem plakať. Mám obrovskú chuť zvaliť sa na posteľ, zovrieť v náručí vankúš a zaboriť doňho tvár, aby ma nikto nevidel. A potom len nechať slzy máčať vankúš až dovtedy, pokiaľ sa mi niekto nepríde ospravedlniť. No viem že nepríde.
Nosom vdýchnem vzduch do pľúc a hlasno vydýchnem. Uvoľním sa, mám pocit akoby som sa na vozíku roztápala.
Mám toho všetkého už plné zuby. Toho, ako ma všetci odsudzujú aj keď som bola celkom presvedčená že už všetky tie predsudky skončili. Toho, že moja matka zotročila mysle Neohrozených a tým vyzabíjala minimálne polovicu členov Sebazaprenia. Toho, že vôbec netuším, čo je s mojimi priateľmi teraz. Ani s tými, ktorí sú so mnou v Harmónii.
Presuniem sa k posteli. Nohy mám ešte stuhnuté, no podarí sa mi postaviť a preniesť sa na posteľ. Pri tom pohybe ma slabo pichne v boku. Viem síce, že mi na to dali masť, ktorá má liečenie rany urýchľovať, no cítim, že rana mi bude aj po zvyšok pripomínať moment, keď som skoro prišla o život.
Zvalím sa do postele. Chvíľu len pozerám do stropu. Predstavujem si ako všetkým v jedálni vykrúcam krky od hnevu. Veľmi to nepomáha, ale aspoň si vybijem hnev a fyzicky pri tom nikomu neublížim.
Vtom preruší ticho nahnevaný krik. Okamžite spozorniem. Prehodím nohy cez okraj postele a postavím sa. Podlomia sa mi kolená, no zachytím sa vozíka a vytiahnem sa hore. Pomaly prejdem k dverám a otvorím ich.
Na chodbe je rušno. Všade sa to hmýri členmi Harmónie, ktorý sa rozrušene rozprávajú. Na zemi zbadám ležiaceho Petra, celého doudieraného ako si zviera nos a cez prsty mu preteká krv. Tris sa opiera o trám dverí svojej izby a drží si poranené plece.
„Čo sa stalo?“ vyhŕknem.
Chalan vedľa mňa mi pobúrene odpovie: „Pobili sa!“
„Pobili?“ spýtam sa neveriacky.
Prikývne. „Strašné.“
Pokývam hlavou. Pristúpim k nim, prejdem popri Tris a pomôžem Peterovi na nohy.
„Si okej?“ spýtam sa ho. Prikývne. Nemôžem si nevšimnúť Trisin zmätený výraz. Pocítim trochu zadosťučinenia.
„Poď ideme do ošetrovne,“ poviem Peterovi bezvýrazne a chytím ho pod rameno. Cestou minieme Tobiasa, náhliaceho sa k Tris. Venuje mi výraz typu „spadla si z jahody?“, no snažím sa ho ignorovať. Kráčam ďalej a konečne sa cítim hrdá.
***
„Preboha, čo si tam robil?“ vyletím na Petera hneď ako sa za nami zavrú dvere. Pomôžem mu síce posadiť sa na posteľ, no pritom doňho nahnevane drcnem.
„Au, to bolo za čo?“ zakvíli a chytí sa za rameno.
„Neviem,“ odseknem a založím si ruky.
Peter prižmúri oči. „Prečo nie si na...“
„Nepotrebujem ho,“ preruším ho. „Je mi fajn.“
„Okej,“ Peter rozhodí rukami. „Ako povieš.“
Vezmem uterák a namočím ho.
„Zakloň hlavu,“ rozkážem mu a za krk mu položím mokrý uterák. Peter ma poslúchne.
Potom mu ďalším mokrým uterákom začnem umývať rany. Peter sykne, keď sa mu dotknem rozbitého čela.
„Nemykaj sa,“ zavrčím podráždene. Peter sa zatvári kyslo ale ďalej už nemukne.
„Čo si tam robil?“ spýtam sa ho znovu.
„Bol som naštvaným,“ odvetí. „Nemali sa tak k tebe správať. Nie je to fér.“
Fľochnem naňho. „Posledné o čom sa chcem teraz baviť sú nejakí klebetníci. Neodpovedal si mi.“
Peter vzdychne. „Hľadal som... hm... pamätáš na ten disk, čo si Tris vzala z kontrolky?“
„Prepáč, ale nie,“ odpoviem.
„Och, aha, prepáč,“ ospravedlní sa. „Tak ten som našiel.“
Odstúpim od neho. „Ale to zasa nebola odpoveď.“
„Čo ešte chceš vedieť?“ zvolá a rozhodí rukami.
„Chcem vedieť načo si tam chodil,“ poviem pričom zadržiavam hnev, ktorý sa vo mne hromadí.
„To nie je tvoja vec,“ odpovie zaťato.
Zhlboka vydýchnem. „Máš pravdu, nie je to moja vec,“ prisvedčím. „No... zaslúžim si to vedieť. Nemyslíš?“
Peter pokrúti hlavou. „Nie.“
„Tak vieš čo?“ Nahnevane doňho hodím mokrý uterák. „Ošetri sa sám.“
Potom sa otočím na päte a nahnevane odpochodujem preč.
***
Sedím na zemi pred dverami s prekríženými nohami a zatínam zuby. Netuším čo mám urobiť. Najradšej by som tu presedela celý deň.
No nemôžem. Niečo ma ťahá von, no netuším čo. No keď sa postavím a siahnem na kľučku, v momente ruku odtiahnem.
Nie. Nejdem von. Nepôjdem za Tobiasom a už vôbec nie za Tris. Aj keby tragače padali.
A tak si ľahnem do postele, schúlim sa do klbka a zavriem oči. Nechcem ich už v živote vidieť. Cítim k nim zášť, ktorú nebude také ľahké zo mňa odstrániť.
Ako si to mne môžu myslieť? Ako môžu súhlasiť z ostatnými? Hlavne Tobias. Po tom všetkom čo sme prežili... ani sa mi nechce veriť, že takú myšlienku mohol vpustiť do hlavy.
Zvlhnú mi oči. Znovu sa mi zacnie za Zekem. A za Shaunou. Na ich prenikavý smiech, ktorý vždy uľahčí situáciu. Keby tu tak boli a mohli ma utešiť. Už len ich blízkosť, by mi zdvihla náladu.
V hlave mi víri množstvo myšlienok a ani si nevšimnem, kedy zaspím.