„Tobias!" zakričím. No nič sa neozve. Dopekla, ja som to uviazla. Zamkli ma medzi horiacimi krabicami. A aby to bolo ešte horšie, ten požiar som vlastne založila ja. A rýchlo sa šíri.
„Štyri! Tobias!!!" zvolám znovu. „Sasha!" Celou váhou tela sa opriem o dvere. Odstúpim a ramenom vyrazím oproti nim. Dvere sa zatrasú, no ani sa nepohnú. Zatiaľ čo mňa začne len bolieť rameno.
Od dymu ma začnú štípať oči a začnem kašľať. Tvár mi horí. Zhorím tu zaživa. Chytí ma panika. Zrýchli sa mi dych, nedokážem súvisle rozmýšľať. Musím sa nútiť k tomu aby som zapojila mozgové bunky. Mysli, Sam! Žiadna panika! Zachovaj pokoj!
Znovu sa rozbehnem oproti dverám a znovu nič. Z hrdla sa mi vyderie potláčaný výkrik. Tobias ma tu zavrel.
Nie. To nemôže byť pravda. Nemohol to urobiť on. Ale ak áno, prečo by to vlastne robil? Vyzlečiem si bundu, začína tu byť neznesiteľne horko. Na čele mi vyrazia kvapôčky potu. Potom si všimnem medzi horiacimi krabicami akýsi ventil. Až neskôr mi dôjde, čo to je. Plyn.
No dopekla! V očiach sa mi zračí hrôza. Srdce mi ide vyskočiť z hrude. Umriem tu tak či tak.
Zúfalo začnem mykať kľučkou, no nepomáha to. Päsťami tlčiem a kopem do dverí. Celú miestnosť naplní dym. Rozkašlem sa ešte viac, dym ma štípe v pľúcach. Zveziem sa na zem a schúlim do klbka. Po lícach mi začnú tiecť slzy, no netuším či z dymu alebo čistého zúfalstva.
Celé telo mi ochabne, dusím sa. Z kašľu ma napína zvracanie, točí sa mi hlava.
Zrazu mi ruku obliznú plamene. Oheň sa rozšíril. Uskočím a odplazím sa preč. Pritom narazím na niečo kovové. Ohmatám to. Je to moja puška. V mysli sa mi odrazu začne rodiť plán. Vezmem pušku do rúk a priplazím sa k dverám. Rozmýšľam, že by som mohla tie dvere rozstrieľať. No to by som mohla ohroziť aj svoj život, ak by sa guľka odrazila nesprávnym smerom.
A potom ma napadne najzúfalejšia myšlienka aká existuje. Pozviecham sa na nohy. Plamene mám už doslova za zadkom, pomaly sa približujú ku mne a k plynovému ventilu. Mala by som si pohnúť.
Schytím pušku do obidvoch rúk. Celou silou sa zaženiem a zasiahnem pažbou kľučku. Kľučka sa ohne, ale nezlomí. Skúsim to ešte raz, no žiadna sláva. Skúšam to znova a znova. Až pokiaľ niečo nepraskne. Pocítim akýsi nával odvahy a nádeje. Pomedzi kašeľ a napínania na zvracanie z celej sily kopnem do dverí. Dvere sa rozletia a mňa ožiari svit mesiaca. Vybehnem von v poslednej chvíli. Tlak výbuchu ma odhodí dopredu. Spadnem na zem a oškriem si tvár o kamienkovú cestu. Zakašlem a prevrátim sa na chrbát. Nočnú oblohu ožiarila oslnivá explózia ohňa a dymu.
***
Uvedomím si, že sme to dokázali. Aj napriek tomu, že som práve skoro zomrela, sme to dali. A potom si všimnem telo. Okamžite mi svitne.
„Tobias," hlesnem. Cítim sa, akoby ma prešiel nákladiak, no aj tak sa pozviecham a dotackám sa k bezvládnemu telu ležiacemu pri výťahu.
Je to Tobias. Na hlave má obrovskú ranu z ktorej mu tečie krv a z ktorej časť mu steká do očí. Niekto ho musel ovaliť ťažkým predmetom. To znamená, že o nás niekto vie a že on ma tam zavrieť nemohol. No to ma teraz najmenej trápi. Rýchlo mu skontrolujem pulz. Ako náhle zistím, že srdce mu pravidelne bije, spadne mi zo srdca kameň. No teraz preňho nemôžem nič urobiť. Vytiahnem mu z vrecka bundy vysielačku. Skúsim kontaktovať Sashu no znovu sa nič neozýva. Vezmem pušku a prehodím si ju cez plece. Potom tackavo vyrazím po schodoch hore na plot.
***
Prvé čo ma privíta je spútaný Sasha. Keď ma zbadá začne sa mykať a cez šatku, ktorú má obviazanú cez ústa začne niečo kričať.
أنت تقرأ
Dcéra zradkyne - Neohrozená
أدب الهواةSam sa stala Neohrozenou. Začala nový život. Ale za akú cenu? Jej matka sa len tak nevzdá. Bude bojovať pre dobro mesta aj keby mala stratiť svoju dcéru. Ale ani Sam sa nevzdá. Pre priateľov, ktorí sa stali jej novou rodinou spraví čokoľvek... 2...
