Dcéra zradkyne - Neohrozená

21. kapitola

Oslepujúce svetlá lámp blikajú nado mnou. Po toľkých hodinách v tme sú ako špendlíky pre moje oči. Bežím.
Zhlboka dýcham, no pichanie v boku prichádza aj tak. Zapotácam sa a chytím si bok.
Bežím ďalej.
Už počujem dupotanie ich topánok po starej spráchnivenej podlahe. Sú blízko.
Na ceste za sebou nechám kopu rozhádzaných kartónových škatúl, ktoré som zhodila včera a pridám im novú prekážku - policu so sklennými nádobami a fľaštičkami.
Keď za sebou začujem trieštenie a rinčanie skla, som už na schodoch.
Jeden, dva, tri,... Počet schodov už viem skoro naspamäť.
Opieram sa o stenu, z posledných síl prepletám nohami. Pripisujem to ako dôsledok nešetrného zaobchádzania a chudobnému jedlu, ktoré ma tak dokázali za tých pár dní takto vyviesť z kondičky. Ale aj tak sa pokúšam o útek. Ako každý deň.
,,Samantha Matthewsová!" ozve sa za mnou prenikavý hlas.
Vyderie sa zo mňa hlboký povzdych a pokračujem, ani sa neobhliadam späť. Prejdem schody a ostro zabočím za roh. Na konci chodby zbadám svetlo.
Už len kúsok... Buch! Klop! Klop!
Sú za mnou. Pridám do behu. Predo mnou sa črtá koniec tmavej chodby, mám pocit akoby som pred sebou mala nebeskú bránu.
Prásk! Ozve sa výstrel. Žiarovka nado mnou vybuchne v spŕške iskier a skla, ktoré sa mi zosypú na hlavu ako zlatý dážď. Prikryjem si hlavu rukami a zaspätkujem, keď sa ďalšia guľka odrazí od steny a zabodne sa do protiľahlej steny tak, že presviští vzduchom tesne predo mnou.
Vykríknem. Ďalšia guľka mi škrabne stehno. No nevzdávam sa a bežím ďalej. Nemôžem zastaviť. Dnes nie. Takto ďaleko som sa ešte nedostala.
Desať metrov.
Anjel v mojej mysli roztiahne ruky. Nikdy som nebola príliš veriaca, no anjel má podobu mojej predstavy Ježiša - dlhé tmavé vlasy, brada, prívetivý úsmev a láskavé oči. Celkom fajn chlapík v mojej mysli.
Päť metrov a ďalšie guľky, ktoré našťastie netrafia svoj cieľ, ale rozprúdia vo mne ďalšiu vlnu adrenalínu. Anjel má na tvári ešte krajší úsmev ako doteraz a nedočkavo ku mne naťahuje ruky.
Štyri metre.
Tri metre. Anjel sa rozdvojí a nadobudne podobu dvoch rozzúrených chlapov v otrhaných šatách. Bezprizorných.
Krava! Nadávam v duchu. Koza tupá!
Zabrzdím, mám dojem, že začujem piskot vlastných topánok na podlahe. Ak by som nezastavila, narazila by som rovno do hlavní ich pušiek.
Obkľúčili ma.
Výborne, Samantha, pochválim sa v duchu. Práve si si podpísala ortieľ smrti.
Klesnem na kolená.

***

Poznáte ten pocit, keď stojíte na pódiu so slučkou na krku a bezprizorní sa vám smejú do tváre?

Nie, asi nie. Ani ja som ho doteraz nepoznala.

Bezprizorní hulákajú a pľujú mi k nohám, zatiaľ čo ma stavajú na debničku a uťahujú mi povraz okolo krku.

„Už nemám posledné želanie, však?" spýtam sa, aj keď mi strach zviera hrdlo. Ešte stále mi v hlave pulzuje bolesť, keď som si hodinu a pol trieskala hlavu o stenu za to, aká som sprostá.

Evelyn sa usmeje a milým hlasom povie: „Ľutujem, drahá, ale už si si ich vyčerpala."

Obrátim zrak k davu, akoby som čakala, že sa zrazu rozrazia dvere a dnu vbehne dáky rytier na bielom koni. Nikdy by som si nebola pomyslela, že raz budem stáť pred bezprizornými a čakať, kedy ma popravia.

No i tak v jednom momente sa pristihnem pri tom, ako túžim po tom, aby sa tu niekto niekde zjavil a zachránil ma. Aspoň by som netrpela nepríjemným skrúcaním žalúdka.

„Prečo ma nezastrelíte?" ozvem sa znovu, aby som sa trochu odpútala od terajšej situácie.

Evelyn sa ku mne obráti, chrbtom k davu. „Ostatní by prišli o všetku zábavu. Ak ťa Jeanine uvidí trpieť, možno trochu pookreje."

Ale to už budem mŕtva, pomyslím si a odfrknem si. „To sotva,"

„Nemaj mi to za zlé a ani to neber nejako osobne," povie Evelyn s celkom pokojným výrazom na tvári, „ale takto to bude lepšie. Aj pre teba, ver mi."

Okamžite mi doplo, kam tým mieri. Asi si naozaj myslí, že beriem všetky tie reči o mne a mojej matke vážne. „A v čom to bude lepšie?" vyprsknem náhle. „Nič s tým aj tak nemám a mojej matke na mne nezáleží. Prečo si myslíte, že pookreje pri pohľade na moju smrť? Stiahne z ulíc svojich ľudí, len aby zachránila svoju jedinú dcéru, ktorá už aj tak visí na povraze polomŕtva?"

„Pretože aj ona je matka!" zvolá Evelyn a v očiach sa jej zablysne. Neviem však, či od zlosti alebo smútku. „A ak nepookreje ona, pookreje niekto druhý." Nenápadne zablúdi očami k davu.

Napodobním ju a automaticky hľadám známu tvár. Žiadnu však nenájdem, len samé nenávistné a znechutené pohľady.

Takže záchrana sa nekoná, pomyslím sa po chvíli nakoniec a pripravujem sa na posledné okamihy svojho mizerného života. Zatvorím oči, no hneď ich aj otvorím, aj keď mi v nich môžu zbadať záblesk strachu. Neohrození pred smrťou nikdy nezatvárajú oči, nikdy neukazujú slabosť.

Tuho zatnem sánku, pohľad upriamim na Evelyn. Pery sa jej pohybujú, niečo hovorí davu. Nepočujem ju však, v ušiach mi hučí vlastná krv. Predstavujem si, ako jej stískam krk, ako jej guľka prerazí lebku,... Celkom ma to upokojí.

„Tvoje posledné slová, Samantha?" obráti sa ku mne.

Otrasiem sa a posledné zvyšky svojho strachu skryjem niekde hlboko do svojho vnútra. „Sam," poviem pevným hlasom. „Volám sa Sam a bola som slobodná Neohrozená." Hrdo sa vystriem. Som pripravená.

Evelyn mávne rukou a bezprizorný napravo odo mňa kopne do debničky, na ktorej stojím.

***

„Zadrž!" Hlboký hlas pretne všetky zvuky naokolo.

Stŕpnem, špičkami topánok sa dotýkam okraja debničky. Drsný povraz sa mi zarezáva do krku.

Zrakom vyhľadám postavu, ktorá sa odvážila narušiť túto historickú udalosť. V dave na svoje prekvapenie spoznám Tobiasa. Prediera sa davom s Tris za pätami, v tvári sa mu zračí hnev.

No dopekla, hlavou mi prebleskne myšlienka. Chce ma zabiť sám. Ale kde sa tu, dočerta, vzal?

Predstúpi pred Evelyn, ktorá od prekvapenia nie je schopná slova. „Tobias, čo tu hľadáš?"

„Ju," odvetí pevným hlasom a namieri na mňa svoj prst. „Ona ide s nami."

V dave to zašumie a zdvihne sa krik. Chcú moju smrť.

„To nemôžem urobiť," zatne sa Evelyn, aj keď sa jej zatrasie hlas.

Tobiasov pohľad stvrdne. „To ma netrápi," odsekne ľadovo. „Odviažte ju."

Evelyn chce odporovať. „Nemáš na to právo! To dievča musí zomrieť."

„Nemusí nič, iba ísť so mnou," zahrmí neústupne.

Evelyn sa v pohľade zaleskne hnev, no tvár jej zmäkne. Akoby ju hádka s ním bolela. Čo sa to tu dopekla...?

Nedokončím ani myšlienku, keď bezprizorný vedľa mňa zúrivo kopne do debny. Zalapám po dychu vo chvíli, keď pod nohami stratím pevnú zem.

Myslela som, že horší pocit ako dostať kopanec do brucha alebo guľku do nohy neexistuje. Až teraz však zistím, že sú ešte horšie bolesti.

Povraz sa mi zareže do krku, stiahne mi priedušnicu a zamedzí prístup kyslíka. Nohami kopem vo vzduchu, s márnou nádejou, že dosiahnem pevnú zem. Do očí sa mi natlačia slzy a zahmlí sa mi pred očami.

Počujem hlasy na míle vzdialené odo mňa. Chcem kričať o pomoc. Zrak mi zatieni tma.

A potom, chcem či nie, zomriem.