Dcéra zradkyne - Neohrozená

12. kapitola

Posteľ nado mnou zavŕzga. Pootvorím oči a šere izby rozoznám Zekeho postavu. Zlezie dolu a začne sa obliekať.

„Zeke? Kam ideš? Musíš robiť pri tom taký hluk?" zašepkám. No Zeke sa stále bez slova oblieka, ani sa neotočí. Pravdepodobne ma nepočul. Alebo po tej hádke sa so mnou nerozpráva?

„Hej, Zeke!" oslovím ho, no stále nič. Totálna ignorácia.

„Ak si myslíš, že je vtipné, keď sa hráš na hluchého, tak si na veľkom omyle," zavrčím, no cítim vinu. „Ja viem, že som to pokašľala. Ale nemusíš ma ignorovať..."

Myknem sa. Z postele vedľa mňa vstane Shauna a tiež sa začne obliekať, Zeke si zaväzuje šnúrky na topánkach.

„Kam všetci idete?" spýtam sa, keď aj ostatní vstanú z postelí a začnú sa obliekať a obúvať.

Zdrapnem Zekeho a rameno a otočí ho k sebe. Stiahne sa mi žalúdok. Zeke na mňa upiera neprítomný pohľad, svaly na rukách má uvoľnené.

„Čo to dopekla..." nedohovorím. Pustím Zekeho a obrátim sa k Shaune. Tvári sa presne ako Zeke.

Niekto do mňa narazí, ani sa neuhne a pokračuje k dverám. Ostatní ho nasledujú. Zoradia sa a vyjdú von, kráčajúc v perfektnom rade. Schmatnem topánky, rýchlo na seba navlečiem nohavice a bundu a dobehnem ich.

Kráčajú za sebou, neprítomne hľadia pred seba. Pohyby majú presne zohrané. Ľavá, pravá, ľavá, pravá... a pokračujú smerom k Jame. Po ceste narazíme na ďalšiu skupinku vygumovaných. Sú to prestúpený kandidáti. Úplne vzadu kráča Tris, kráča meravo a oči jej behajú sem a tam. V tom jej pohľad zavadí o moju tvár. Keď zistí, že sa na ňu dívam, nachvíľu sa zastaví, no hneď sa prinúti do pohybu. Asi ju to zmiatlo presne tak ako aj mňa.

Vtom sa predo mnou priestor otvorí a naskytne sa mi pohľad na Jamu. O pár metrov ďalej stojí Max a prezerá si nás. Had pokračuje dolu, k dlhým stolom zaplnenými zbraňami. Zovrie mi hrdlo. Blížime sa k Maxovi, pričom sa snažím napodobniť krok ostatných a nepozerať sa okolo seba. Našťastie sa Max neuráči presvedčiť sa, či som naozaj vygumovaná ako ostatní.

Po rade si vezmeme zbrane a zásobníky, puzdro si pripevním na opasok.

A potom mi svitne. Eric hovoril, že všetci dnes dostali stopovacie zariadenia. Čo ak som sa nemýlila a naozaj to bolo niečo iné ako Eric tvrdil? Očividne.

Vyrazíme k východu. Snažím sa nájsť niekoho, kto má tiež ten istý problém ako ja s napodobňovaním ostatných, ale okrem Tris si nikoho nevšimnem. Tunel, ktorým kráčame zaplaví vlna svetla a vyjdeme von. Prekvapí ma, že predo mnou kráča Zeke. Ani som si ho počas toho všetkého vnútorného zmätku vo mne nevšimla.

Stojíme pri koľajniciach a čakáme. Celkom ma to deprimuje, keďže za nami stojí ďalší vodca a sleduje nás.

Konečne v diaľke zbadám vlak. Pristaví sa pri nás. Odrazu všetci začnú doň nastupovať a ja sa len snažím kopírovať ich pohyby. Niekto mi podá ruku, aby mi pomohol nastúpiť do vlaku. Je to Shauna, no na moje sklamanie len neprítomne hľadí pred seba. Jej ruka je na dotyk chladná. Keď sme už všetci nastúpení, vlak sa rozhýbe. Zistím, že Zeke stojí niekoľko radov predo mnou a zachváti ma akási vlna paniky. Pohnem sa dopredu. Snažím sa to čo najnenápadnejšie a tak sa pohybujem pomaly.

Načo sa vlastne teperím za ním? Zastanem. Nemá to zmysel, je takisto vygumovaný ako ostatní. A hnevá sa na mňa. No aj tak potrebujem oporu, lebo mám pocit, že sa zosypem. Znovu vykročím vpred, keď ma niekto chytí za ruku. Okamžite zastanem, srdce mi tlčie ako splašené. Nechcem otáčať hlavu, aby som nevzbudila zbytočnú pozornosť a tak len zaškúlim doľava. V osobe, ktorá ma drží za ruku spoznám Uriaha. Nenápadne mi ústami naznačí aby som zostala tam kde som. Poslúchnem ho a on ma pustí. Poteší ma, že som stretla ďalšieho nevygumovaného človeka, no zároveň mi v hlave vŕta jediná otázka. Prečo sú len niektorí pri vedomí? Napadne ma, že by nám nemusel Eric správne vpichnúť tú injekciu, no príde mi to ako až príliš jednoduché vysvetlenie. A tak sa sústredím len na to, aby som presvedčivo zahrala robota.

O chvíľu vlak s nepríjemným škrípaním zastane a my vyskočíme. V diaľke rozoznávam svetlá štvrte Sebazaprenia.