Dcéra zradkyne - Neohrozená

20. kapitola

Neviem koľko je hodín, ani koľko dní prešlo odvtedy čo ma tu spútali. Po návšteve ženy takmer hneď zaspím a zobudím sa, keď sa znovu otvoria dvere a dnu znovu vojde Evelyn. Keď začne rozprávať, mám pocit, akoby sa znovu opakovalo to, čo pri jej prvom príchode ako nejaká nahrávka.
No teraz len mlčím a počúvam jej hlas, neprítomne hľadím na stenu. Keď skončí, chvíľu nastane ticho. Potom otočím hlavu smerom k nej, zahľadím sa jej do očí a poviem: „Trhnite si.“ Do hlasu vložím toľko nenávisti, koľko sa len dá. Žena sa mykne, no jej telo je absolútne pokojné a pohľad vyrovnaný. Chce niečo povedať, no zastaví sa. Zdvihne sa zo stoličky, napraví si sivú košeľu a bez slova odíde. A potom sa kutica znovu ponorí do tmy. A ja znovu zaspím.
Tentoraz, keď sa zobudím, kuticu ešte stále zaplavuje frustrujúca tma. A tak len sedím a počúvam... sedím a počúvam... sedím a...
Nechce sa mi rozmýšľať o možnostiach, ktoré mám. Pretože žiadne nemám. Samozrejme, potrubie som už oželela, keďže ako som ním mykala, tak som ním mykala, až ma rozboleli ruky a potrubím ani nehlo.
Ak by som si predsa len zodrala zápästia do krvi a potrubie by som vytrhla zo steny, čakali by ma dvere. Sú síce na pohľad staré a drevené, no cítim sa slabá ako mucha. Nemám v sebe dosť síl, aby som ich dokázala vykopnúť. Už si ani nepamätám, kedy som naposledy jedla. Voda kvapká zo steny nado mnou a má kovovú pachuť, z ktorej mi je zle.
A keby som predsa len v sebe našla tie posledné zvyšky síl a dala si tú námahu vykopnúť ich... čo by ma za dverami čakalo?
Nemyslím tým nejakých po zuby ozbrojených bezprizorných, ktorí ma odbachnú len čo vystrčím nos z dverí. Viem, že tam nikto nie, lebo sa odtiaľ neozývajú žiadne zvuky a keď Edward otvorí dvere, na chodbe nie je nikto. Myslím tým ľudí, na ktorých mi ešte včera záležalo. Ľudí, ktorým možno niekedy záležalo na mne.
A Zeke.
Nie, na Zekeho nebudem myslieť. Zakázala som si to. Mám dojem, že je škoda myslieť na človeka, ktorého ste milovali a ktorý je teraz možno mŕtvy. Alebo predsa len žije, ale neunúva sa vás pohľadať, alebo lepšie: zachrániť vás z tejto potkanej diery, v ktorej teraz trčím.
Cítim v hrudi zvláštne prázdno, keď sa tak nad tým zamyslím. Možno ma už v živote nečaká nič dobré. Možno nie je až taký zlý nápad zomrieť.
No tým sa to zasa zvrtne k pokusu o samovraždu, po ktorom som si zaumienila, že už nikdy viac. A tak sa dostanem k slepej uličke. Teda... vlastne ani nie. Dostávam sa k jedinému možnému východisku.
Prijať ponuku Evelyn a vyhlásiť, že moja matka je uzurpátorka a že bezprostredne držím s bezprizornými a zastávam ich názor na... na čo vlastne?
Evelyn mi to nejako obšírne nevysvetlila. Chce len zvrhnúť Jeanine a... a potom čo?
Nastoliť mier a rovnováhu? Tuším spomínala to. Lenže ako?
Priveľa otázok.
***
Celú moju myseľ vlastne zaplavilo množstvo otázok na ktoré nemám ani jednu odpoveď a to ma doslova rozožiera zvnútra. Alebo to je tým hladom?
Keď na návštevu znovu príde Evelyn, mykám potrubím ako zmyslov zbavená, vrieskam a kričím niečo, čomu ani ja sama nerozumiem. Evelyn nehybne stojí medzi dverami s Edwardom za chrbtom a v ruke drží misku. Podíde ku mne až keď pri pohľade na misku znehybniem a upokojím sa. Telo sa mi však neprestane triasť.
Evelyn mi misku podá, je v nej zemiaková kaša. Za pár sekúnd ju mám v sebe a Evelyn si zatiaľ sadne na svoj trón a zaujme svoj zvyčajný postoj.
„Vidím, že pobyt v tvojom väzení ti prospieva, Samantha,“ začne pokojným hlasom a prepletie si prsty. V úsmeve nemá ani štipku priateľského správania.
„Aj ja mám taký pocit,“ odseknem a hodím jej prázdnu misku k nohám. Nechá ju tam ležať. Bezstarostne si oprášim topánky a narovnám sa, Evelyn nevenujem ani najmenšiu pozornosť. „Začína sa mi tu páčiť,“ poznamenám. „Je to tu pekné,“ zahľadím sa na ňu, „také... tmavé. Naozaj sa mi tu páči.“
„Áno, to som videla na vlastné oči,“ Evelyn sa usmeje.
Usmejem sa aj ja. „Matka mi vždy hovorila, že všetko čo dostanem nové, hneď pokazím, lebo som nešikovná a neviem si veci vážiť. Ja som vždy úctu k novým veciam prejavovala trochu okatým spôsobom. A musím priznať, že aj trochu neobvyklým.“ Žmurknem na ňu. Rozprávam zvláštne uvoľnene.
„Iste,“
Ruky v putách si pomädlím. „Tak čo, Evelyn?“ Obrátim sa k nej. „O čom je kázeň tentokrát? Bratia a sestry, vážte si svoj život tak ako vašu skvelú kuticu! Alebo, bratia a sestry, ľuďom čo na vás...“
„To stačí, Samantha,“ preruší ma Evelyn, teraz sa už neusmieva.
„Chcela som povedať, že ľuďom čo na vás kašlú nebudete veľmi chýbať, len už si nebudú mať do koho zabŕdať...“
„Samantha,“ preruší ma znovu ostro Evelyn a stisne pery. Tvári sa akosi zvláštne. „Zajtra ťa popravíme.“
Zmĺknem. Počujem ako mi srdce divoko búši do hrude. „Zajtra?“ vytisnem zo seba zaskočene. Už nemám náladu na žarty.
„Teda pokiaľ si si to nerozmyslela,“ pokračuje Evelyn.
Prižmúrim oči a sklopím pohľad. Zajtra, hovorí mi hlások v mojej hlave. No necítim sa byť ukrivdená. Som celkom uvoľnená a pokojná, dalo by sa povedať, že zmierená so svojím osudom. Možno na to mal vplyv môj pobyt v tejto potkanej diere. „Takže zajtra,“ poviem. „V tom prípade mi splňte posledné želanie. To sa môže, nie?“
Evelyn váhavo prikývne. „Povedzte mi, čo tým všetkým chcete dosiahnuť?“ spýtam sa. „Tak nejako mi došlo, že chcete zabiť moju matku. V tejto veci vám nemôžem ani zabrániť a ani pomôcť. No ak sa vám to podarí...“ Odmlčím sa. „Čo bude potom, keď ju zabijete? A keď zabijete mňa? Kto bude vládnuť?“
Evelyn vstane, zopne ruky pred sebou a odíde.