Dcéra zradkyne - Neohrozená

10. kapitola

Na ceste späť ma zastaví Eric. Strhnem sa. Pristúpi ku mne.

„Ahoj Sam," pozdraví ma s úsmevom. Úsmev mu opätujem, aj keď vo vnútri sa neviem rozhodnúť, čo ten jeho úsmev znamená. Rozhodnem sa neriešiť to.

„Želáš si niečo?" spýtam sa ho s predstieranou oddanosťou a mierne nadvihnem obočie. Zároveň sa pokúšam niečo vyčítať z jeho pohľadu. No nenájdem nič okrem prázdneho výrazu.

„Iste," prisvedčí. Po jeho boku sa objaví žena v modrom. Stŕpnem. Žena mu podá čierne puzdro, z ktorého Eric vytiahne injekciu s dlhou ihlou. Striekačka je naplnená oranžovo-modrou tekutinou.

„Čo je to?" spýtam sa podozrievavo a trochu ustúpim.

„Tekutina obsahuje stopovacie zariadenie, ktoré nám pomôže pri hľadaní, ak by si sa náhodou stratila," vysvetlí a pristúpi ku mne. „V priebehu dňa ich dávame každému členovi Neohrozenosti."

Zamračím sa, no nepríde mi to podozrivé. Eric mi odhrnie vlasy, jeho dotyk ma páli na pokožke. Nakloním hlavu a do krku mi vystrelí tupá bolesť, keď mi ihla prejde kožou. No po chvíli bolesť zmizne.

Eric sa neodtiahne. „Ten sklad bola len návnada," zašepká mi do ucha takmer nečujne, až ma zalejú pochybnosti o tom, či to Eric naozaj povedal. No jeho víťazný úškľabok, keď sa odtiahne nesvedčí o opaku.

„Ďakujem za tvoju lojalitu," povie a spolu so ženou v modrom odkráča preč.

Ten sklad bola len návnada. Naozaj to povedal? Samozrejme, že áno. Uvedomím si, že stojím uprostred chodby ako prikovaná. Pohnem sa dopredu. Ten sklad bola len návnada. Bola to len návnada. Určite myslel ten sklad. Ten, ktorý sme s Tobiasom podpálili. Srdce mi začne búšiť ako o závod. Musím ísť okamžite za Tobiasom.

***

Zabúcham na dvere. Spoza dverí začujem buchnutie a šuchot nôh. Potom sa dvere otvoria.

„Mohol by si mi povoliť aj neohlásené príchody," privítam Tobiasa a prešmyknem sa popri ňom dnu. „Vieš aké je namáhavé klopanie na dvere?"

Privíta ma zaskočený výraz na Trisinej tvári. A je to tu znovu.

„Ježiši, prepáčte, ak som..." nedokončím a mávnem rukou. „Kašlite na to. Prišla som v istej dôležitej veci." Obrátim sa na Tris. „Nepríde ti blbé, že sa vždy stretneme u Tobiasa doma?" Tris zaskočene mykne plecami.

„V akej veci?" obráti sa na mňa Tobias a zavrie dvere.

„V..." Hodím očkom po Tris. „... v dôležitej."

„To mi došlo," odsekne Tobias. „A ona tu môže zostať."

Otvorím ústa, no v momente ich zaklapnem. „Ako... ako to?"

„Normálne," povie Tobias. „Vie o všetkom."

Vypleštím oči. „Akože... o všetkom?"

„Áno, o všetkom," Tobias na súhlas pokýva hlavou a zovrie pery. Ktovie, či ho zaliali menšie výčitky, že sa mi o tom nezmienil ani slovkom.

„Okej," opriem sa o kuchynskú linku a založím si ruky. „Neprišla som sa sem hádať, na to dneska nemám ani najmenšiu chuť." Pozriem na Tris a hneď preskočím pohľadom na Tobiasa. „Je tu jeden problém."

Tobias si nedočkavo založí ruky.

„Ten sklad bol len návnada," poviem. Uvedomím si, že som presne zopakovala Ericove slová a strasie ma.

„O čom to hovoríš?" oborí sa na mňa podráždene Tobias. Dobrú náladu som mu práve skazila jedinou vetou.

„Pichli aj vám tie stopovacie zariadenia?"

Obidvaja mlčky prikývnu.

„Mám akési zlé tušenie, že to nie je stopovacie zariadenie," vysvetlím a odmlčím sa, aby to všetko mohli spracovať. „Netuším, čo do nás dali, ale tie čo sme spálili boli neškodné."

Nastane chvíľa napätého ticha, ktoré preruší Tris svojím zakašlaním. „Chcú zaútočiť na Sebazaprenie. Pomocou Neohrozených by to šlo v podstate jednoducho."

„Iba ak by s tým súhlasili," povie Tobias. „No väčšina Neohrozených by sa na takéto niečo určite nedala. Ale ako vieš že to bola len návnada?"

Nadýchnem sa, odrazu mi vzduch v Tobiasovej izbe príde ťažký a suchý. „Eric mi to povedal."

„Čo?" Tobias zvraští čelo.

„Zašepkal mi to, keď mi pichal injekciu," objasním.

„Ale ako môžeme vedieť, že ti neklamal?" ozve sa Tris.

„Má to svoju logiku," poviem. „Načo by dávali striekačky do skladu na plote? A prečo by to tam dávali za bieleho dňa? Iba ak by chceli aby ich pri tom niekto prichytil. A ten niekto som mala byť pravdepodobne ja. Mohla som to tušiť." Buchnem si päsťou do dlane. „Týmto nás odviedli od pravej stopy. A zbytočne pritom zomreli ľudia." Posledná veta zostane visieť vo vzduchu a ako naschvál nechce opustiť moju myseľ.

„Nezomreli zbytočne," ozve sa po chvíli Tobias. „Sasha to urobil preto, aby ťa zachránil. Veril, že to dokážeme. A Blake... ten bol vždy samostatná jednotka takže škoda reči."

Bodne ma pri srdci, no prinútim sa nemyslieť na to. Na počudovanie mi pretvarovanie celkom ide. „Takže teraz máme v sebe nejaké svinstvo," zhodnotím situáciu napokon. Po chvíli ďalšieho ticha sa pozriem na hodinky.

„Tak fajn," vzdychnem. „Musím ísť." Vykročím k dverám. „Keby niečo... nič. Už to v podstate nemá zmysel. Modlime sa, aby som sa nevytočila tak, že za to zaplatím životom." Aj napriek danej pochmúrnej situácii a myšlienkam, ktoré mi vírili v hlave som sa snažila náladu trochu pozdvihnúť. No podľa ich výrazov sa mi to vôbec nepodarilo. Sklamane si vzdychnem a vyjdem z miestnosti.